Pavol Matija

Učíme sa a nie sme edukovaní

Najväčším celospoločenským problémom nie je zadlženosť, kriminalita, drogy a iné do učí bijúce problémy. Myslím, že skôr pôjde o soft skill problém – najhlbší problém človeka vôbec a to je, že nie je edukovaný. Edukovaný je vyššie fungujúci faktor v človeku než vzdelaný, naučený, s vedomosťami, s titulmi a pod. Edukovaný presahuje samého človeka, pretože ho do veľkej miery určuje a nedovoľuje mu niektoré veci robiť, alebo naopak mu dáva kompas a smernicu, ako niektoré veci robiť.

Edukovaný, čuduj sa svete neprišiel často ani po dlhoročnom vzdelávaní. Ponúka sa odpoveď, že zlyhali rodiny. Čo je do veľkej miery aj správna odpoveď, pretože rodiny iba prežívajú život svojich detí, rodičia s nimi nemajú reálny vzťah kamarát-kamarát, ktorý deti vie od mnohých vecí v živote zachrániť a dať im lásku pravú, ktorú potrebujú, aby napríklad poznali vlastnú hodnotu, ba rodiny dnes už nielenže nemajú čas na deti, tie rodiny už dnes sú vlastne bez detí, možno s dieťaťom. Ak sa povie, že na väčšine škôl je väčšia „sloboda“ než mimo nich, sme veľmi blízko pravdy. Možno je to problém. Je to problém v spoločnosti, v ktorej máme slobodu. Pretože potom by „na škole“ bola extenzívna sloboda a je na zváženie, či je potrebná. Či prináša do života študenta to, čo potrebuje.

Ak zlyhali rodiny a školy, nezlyhal človek, zlyhal systém, ktorý needukuje. Je v prospech systému edukovať? Ak systém chce partnera – občana, človeka na úrovni, je to v prospech systému. Ale ak systém chce občana – do istej miery bludnú ovcu a konzumenta, človek musí pochopiť, že systém ho nevychová a je sám vojakom v poli. Preto človek vtedy musí prečítať a predčiť systém a pochopiť, že systém mu môže aj škodiť.

Dieťa sa rodí ako tabula rasa. Čo doňho nahrajú rodičia, rodina, učitelia, kamaráti, partneri, takýmto sa stáva. Nič nie je vlastne definitívne, preto je vždy možné sa škodlivých programov a kódov zbaviť. My ani nevieme ako si škodíme. Najlepším osloboditeľom je Boh, osobne prítomný v Eucharistii, On vám veci vyjaví, ale to predpokladá priľnutie k životu veriaceho človeka, pričom nepôjde o extrém fanatika, ale osobne žitú vieru nevylučujúcu v človeku vlastného človeka. Nie život vedeného niekým, ale skôr osobne vidiaceho. To je recept, to je základ, stabilita, kde sa po rôznych lavírovaniach človeka bežného vieme a chceme vrátiť. Pretože, kto spozná, už nechce nepoznať.

Sú osnovy vzdelávania osnovami pamätajúcimi na dušu človeka? Na hĺbku človeka? Na jeho ľudskosť? Na nadobudnutie poznania? Tu nemá kto vzdelávať, to je problém. Ďalší. Niekto nechce, niekto nevie. A najviac vinným je štát. Pretože stratil záujem o edukáciu človeka, občana, obyvateľa.

Tu mohli chodiť v uliciach šľachtici a princezné. Namiesto toho tu chodia často ľudia, ktorí iba chodia, kdesi kráčajú a nevedia kam. Tu si niečo cucnú zo sociálnych sietí – nenávisť, bludnosť, rozpustenosť, skreslené a zjednodušené informácie. Tu si niečo vypočujú od učiteľov – lenže rozsah teoretického učiva je tak široký, že na vzdelávanie v poznaní ani ak by sa chcelo, nie je priestor. Rodičia, ak sú a nežijú v „konečne šťastnom 4. vzťahu“, majú svoje problémy – prácu, hypotéky. Teda tu už nemá kto vzdelávať, vzdelávať v poznaní. Skôr edukovať. Najväčším vyučujúcim sú úzke sociálne entity, ktoré podľa niečoho žijú, napríklad v zmysle „dnes je iná doba, dnes sa už tak nežije.“

Teraz, ak ste si to uvedomili, čo som napísal… sme bližšie ku lepšej budúcnosti. Pretože skutočným riešením všetkého je edukovaný človek.

Tak by sme mohli mať povolené oné dve deci vína za volantom, lebo edukovaný človek si pri tolerancii dvoch decí nevypije pred jazdou štyri deci vodky. Tak by nemuseli byť úvahy o všadeprítomných stacionárnych radaroch, lebo edukovaný človek síce možno aj rýchlosť prekročí, ale v miere, kedy neohrozuje seba a iných. Tak by sme nemuseli mať všade „paranoidné“ kamery, lebo edukovaný človek vie, ako sa má správať.

Všimnite si, neuvádzam „hard“ príklady, že edukovaný človek nemôže občas nadávať, nemôže sa nahnevať, nemôže expresívne vyjadriť emóciu – pretože to by bol väzňom v sebe samom. Ale ide o soft skill zváženie čo urobiť, neurobiť, ako urobiť a kedy. Tiež soft skill usmerňovanie vlastného uvažovania, vzťah medzi človekom a jeho svedomím, zasa naopak chápanie iných aj keď robia „prkotiny“. Ide o hlboké poznanie –  naučené, zjavené, prežité a navnímané.

Štát musia viesť nielen bojovníci ale aj filozofi.

My nechceme múdrosť.

Potom tu máme deti, ktoré chovajú sociálne siete, potom tu máme zadlžený štát, kde podnikatelia platia dane iba pod hrozbou ťažkých sankcií, potom tu manžela „kde-tu“ strhne kratšia sukňa, potom tu Rómovia chodia dlhé roky tak ako by už dávno nemuseli, potom tu mládež žije často bezprizorný život, kde vrcholom je horúčka sobotnej noci. Akí sme múdri, takí sme hlúpi.

Žíznime skôr po poznaní, ľudskosti a vzdelávaní – po pochopení života, než po rýchlych zážitkoch a úspechoch vlastného človeka, ktorý vlastne má iba jediný problém. Netúži byť múdry.

A riešenie: dať iný obsah médiám, obmedziť do istého veku sociálne siete (ako sa už stalo vo Francúzsku), neučiť 13-ročné deti v škole „naťahovať kondómy“ ale vštiepiť im hodnotu rodiny a ideálne aj jedného partnera na celý život, v školách nielen vzdelávať ale aj vychovávať, pretože aj onen zákon sa volá „o výchove a vzdelávaní“, umožniť rodinám mať čas na deti, naučiť ľudí ako piť alkohol, prečo neužívať drogy, ako nečumieť na iných pri stolovaní v reštaurácií, naučiť ženy nechodiť takmer nahé po ulici, naučiť Rómov umývať si ruky a možno menovať ďalších mnoho príkladov toho, ako sme málo edukovaní, či túžiaci po múdrosti a čo všetko od piky sa musíme začať učiť.