Pavol Matija

Jedno, čo ma mrzí, ako slabo som veril, stále verím

pretože som žil i na slávu seba, nielen Božiu, v pýche

pretože som nevidel jak nado mnou sa dejú tresty

pretože som veril, že svetlo možno nájsť i tam, kde je prítmie

Pretože i teraz hútam či radno písať báseň Božiu, či teda chcem

pretože či svet ten ma z nej neobviní, neobviní z čudáctva

pretože človek okolo len chodí po zemi, a čo je jeho vlastne cieľ?

pretože človek chce zhasnúť, keď niekto hlasno svetlo prináša

Jedno, čo viem, že som veľmi slabo veril, veľmi slabo teda žil

pretože život nie je nič iné než viera v život, a viera je všetko tvoje

pretože viera to nie je viera v seba, iných, lásku, v svoje mocné dni

pretože viera je viera v Boha, nech teda nivočia, keď sa v Neho ozvem

Lebo jedno, čo nastáva, je viera, že budú pozerať inakšie, tí čo pozerali

a my, čo sme verili, hoc veľmi slabo, potom skúšali hlásať, sme vydaní

sme vydaní vopred, lebo sme verili i keď málo a slabo, vo viere sme malí

lebo sme sa i protivili Bohu a to nie je viera vo všetkom, človek dávny

A teraz, keď píšeme, ešte stále v malej viere, i v obzretí za iným, že čo on

lebo ten neverí v nič, len si chodí, píska, kde tu sa poteší a vraj žije

lebo ten je napospas daný a čaká komu ako ublížiť, nemá život iba skon

lebo verí v niečo, v čo uveril sám, verí iba v zem a v ľudské chvíle

Horí oheň na stole, nuž ale príliš slabá bola naša viera, hanba za ňu nám

tak v tejto hanbe sme v pokore a v pokore sme v pravde, že sme úbožiaci

chceli sme nakupovať, veľa chleba mať, a teraz ide chvíľa: Bože, požehnaj

v tej hanbe sme iba na kolenách pred sebou samým, navždy iba neveriaci

A to sme sa chválili, ako kľačievame, ako prispievame, ako veríme

a to sme si mysleli, že to je viera, ale bola to iba lož pred sebou samým

lebo kto verí, verí všetko, kto verí, v ničom nepochybí a verí i prísne

a teraz keď blíži sa ťažký súd, už veríme v pokore, v Boha, nie v naše hlavy

Teraz už nevieme, či vôbec v piatok je deň mäsa, či máme nárok na dobro

teraz sa už nesmejeme z klamstva, že je malé, keď sme pri ňom klamali

teraz už nevravíme, čo nám napadne, ale zvažujeme každé malé slovo

teraz už trúchlime v duchu, v duchu žijeme a nemyslíme prv na svaly

Teraz už vidíme, že Boh je slovo, ktoré treba vysloviť iba občas, lebo tak

sa napĺňa, že nevezmeš meno Božie nadarmo, nieto tak ešte nadávať

takže v našej malej viere, v tej viere slabej sme chybili, nemali sme tak

a teraz či to nebo bude sa s nami ešte v dákej milosti vôbec unúvať?

Lebo čas bol blízko a my sme chceli znamenia, len zázraky a veľkú vec

pritom sme mali byť iba dôsledne veriaci, vydaní napospas príkazom

a aj láska nás ospravedlňuje, ale spoliehať sa na lásku v hriechu je zlé

a my sme zle kráčali, akí sme boli hlúpi, či lepšie sa ísť nám nedalo?

Tak milosť Ježiša Krista nech je so všetkými, i s nami, i s vami, i deťmi

pretože to jediné budeme potrebovať, i naše oči a rozum človeka, to tiež

ale i ten rozum je skôr od Ducha, i ten rozum treba predsa mať svieži

nech teda nás tak nestrestá, veď i po tom všetkom sme Božia ratolesť

Ešte vždy chodia, obkukujú, čo to píše, čo to píšu viacerí, čudáci čudní

lebo neveria ani tak ako my, veria iba vo svoj zákon a i ten chcú kriviť

tak sme žili, tak veru ťažko, medzi nami, medzi nami čudnými ľuďmi

a uveríme asi až posledne, uveríme až v tej konca hroznej chvíli

Napokon, ale jak slnko svieti, tak Božie svetlo má svoje deti, vždy objaté

ospravedlňuje nás za hriechy predkov i nevedomosť, lebo svietiť musíme

už máme iba Božie domy, požičané, patriace krížu, vzadu i vo verande

a napokon prichádza len tá chvíľa, kedy Baránok svoje deti objíme

Nech je teda báseň bez sveta, lebo svet nie je svetský, iba Boží vždy bol

a keď píšeme ako svet, to jest, aby sme sa svetu priblížili, lebo je plachý

je ustrašený veriť, veď boh sa Bohu neklania, veď boh žije svojou hrou

a teraz i v tom ľahkom oblečení cítime sa zviazaní, už chceme byť nahí

A teraz je čudáctvo naše, to vysmiate a pošpinené, to hanobené úplne

teraz či trocha neskôr budú čudákmi tí, čo žili iba svetu, neverili v nič

možno viac teraz veria zasiahnutí, deti osirelé, vdovy v slzách chudobné

lebo Bohu už nikto nevie nič, ten svet maličký chce, nevieš mu zabrániť

Tak nekončíme ťažko, ani smutne, iba dúfajúc v milosť a radosť akú-takú

lebo vidíme, hoc vidíme že bude ťažšie, ten človek napokon stratí božstvo

vydávame všetko menu, ktoré i teraz je vysmievané, naše pery nevládzu

presviedčať už viac ľud neveriaci, tak nebo dotkne sa nás svojou mocou