Pavol Matija

Videl som tam ľud, videl som tam spustnutý ľud

či im dobre hlásali alebo nehlásali, bolo to akoby jedno

určite hlásali čosi čudné, sváry, rozpustenosť, blud

ktože to hlásal, keď hlásali, cez jedného hlásali vedno

Videl som tam veľké sny napriek možno koncu časov

boli tam maniere pánov, tváre modeliek, smútok detí

boli tam zrady, podvody, to, čo nepoviem radšej hlasno

boli tam čudné veci, to tak stačí, partner šesťdesiatytretí

Boli tam veľké stavby, boli tam hudby, veľa rôznej zábavy

a na tom by nič, keby neboli postavené proti nebesám

ideš a zrazu stretáš tak silné a pekné, tie najkrajšie návnady

to len ľudia, žijú ako chcú, neboj sa, naozaj, naozaj nehrešia

Ideme teda kdesi a rozpadlo sa všetko, my ideme ale tam

cesta má cieľ, my iba smerujeme, nevedno kamže ideme

a smejeme sa v bielej rozhalenej košeli a niet už nad rozmar

všetci sme veľkí, bohatší ako faraón, s veľkou slávou pri mene

Deti chceli žiť, dospelí chceli utekať, nikto už nechcel budovať

osirelí a zádumčiví dôchodcovia žmolili modlitebné knižky

v kostoloch vládla akási taká atmosféra, prepáč Bože, komorná

veľa bezdomovcov chcelo ukradnúť po veľkých zlodejoch zbytky

Muži pracovali, iní mali radi zábavu a uvoľnenosť, iní iba v nude

ženy tancovali, iné by aj prácu skúsili, česť im, že chápu robotu

mníšky už svetu nechápali, mnísi bojovali a odriekali ruže kľudné

to už všetko jedno bolo, či Pán Boh dopustil vojnu či chorobu

Hľadeli sme na seba ako na bohov, ale veru, máme k ním blízko

ktosi nám povedal, uvažuj o sebe, človek, s hlbokou pokorou

nám však zdalo sa byť pri pokore iba tak priveľmi nizučko nízko

páčilo sa nám veľa, na piedestáli, zaľúbení do vlastných názorov

Už sme nehľadali pokoj, akúsi zem, kde sa dá stáť aj vo vetre

hľadali sme sny, zatiaľčo sme si nevšimli že už padáme voľne dole

hľadali sme šťastie, ale nie trvalé, len čím skôr niekto nech prinesie

a človek uvedomelý, dobrák jeden pozostalý o lásku iných žobre

Brali sme pôžičky na dovolenky trikrát za rok kdesi veľmi ďaleko

naproti tomu múry kostolov chladné nás aspoň v lete lákať chceli

boli sme vyparádení ako modly sebe sami v drahých oblekoch

a iba si už užiť, vlastne hocijako, iba to jediné vedelo nás tešiť

Svet sa rozpadal, my sme tlieskali, svet sa rúcal, my sme výskali

ľudia choreli, my sme sa možno i tešili, lebo sme na tom lepšie

už netreba chodiť pre veľký svet do ďalekého Londýna či do Prahy

veď aj tu sa dá žiť, v ponukách rôzne látky, prášky tvrdšie či mäkšie

A decká hrajú sa, či robia blbosti, nemá na nich kto dohliadať

rodičia od robôt umorení, vďační za partie a jasné šuchotavé displeje

rodičia končia každý v inom bydlisku a to sa chceli iba pohádať

nikto už, ale nikto nevenuje pozornosť niečomu takému ako nevere

My žijeme len raz, treba to všetko zažiť, odložiť si aspoň na pohreb

a na modlitby posledných veriacich prispieť vopred, aby nádej bola

pretože potomok pre dedičstvo chabé si na nebožtíka dnes nespomne

poznali sme, žil si pre nás, ale už si vidím mŕtvy, nuž čože, škoda

A takto dáko chodia ľudia ulicami, svieti slnko, mrmlú si popod nos

tu opití vandali neprítomne prehrešujú čašníčku z malej terasy

tu podnikateľ na podnikateľa chytá každé ráno obrovskú zlosť

ty stále si tu, konkurent jeden, ach, ty už si tu dávno nemal byť

Ťahavé akési zvuky, prachy maličké, akési zvláštne energie, iba chaos

človek sa škrabe za uchom jak vedie psa ulicou a tlačí kolobežku

včera je dnes, zajtra možno bude, na vláde za všetko je starosť

človek neverí v hriech, nevie či dušu má, prečo by veril akémusi trestu?

Kým hudba hrá, máme aspoň na aké-také víno, vlastne všetko klape

kým máme čím človeka nasýtiť, pustiť mu trebárs film o kadečom

že niekto ešte verí v Boha, chodí sa s ním zmieriť, či čo, no to je trápne

a čože som to vlastne videl, videl som niečo zvláštne, videl som Nevedno