Pavol Matija

Neriešme a pár vízií

Kde je pravda? Kto má pravdu? Je iné byť vlastníkom pravdy a pravdu mať. Pretože vlastníkov pravdy je mnoho, ale pravdu má len Boh. Keďže pravdu má len Boh, je pre nás nedosiahnuteľná. A čo teda, keď je pre nás nedosiahnuteľná? Zbaviť sa vlastníctva pravdy. A tým sa oslobodiť. A tú sú 3 veci k tomu: neriešiť nikoho, neriešiť nič, nešpárať sa v ničom. Neriešiť nikoho – nešpicľovať niečí život, nevytvárať si predsudky, neposudzovať, neodsudzovať, neriešiť ale ani seba – svoje problémy, pocity, minulosť, budúcnosť, prítomnosť v prehnanej miere. Neriešiť nič –  že toto sa stalo, hento sa stalo, a to je tak a malo by to byť inak, neriešiť prehnane problémy – tie sú a majú racionálne riešenia, nie vždy pre nás z nášho pohľadu spravodlivé a nám vyhovujúce, neriešiť niečí úškľabok, zlú poznámku, bežné situácie života a dňa. Nešpárať sa v ničom – nerozpitvávať veci viac ako je potrebné, v opačnom prípade je to už prípad pre psychológa a psychiatra, pretože aj horekovanie má svoje hranice a frflanie ešte nikoho nespasilo. Pravdu teda pozná len Boh, my sme na našu radosť odsúdení na život v realite, ktorou je iba prítomnosť, o ktorú paradoxne prichádzame tým, že všetko riešime. Konaj čo najlepšie, mysli čo najlepšie a hovor čo najlepšie. Lebo, kto z nás je dobrý? „Dobrý je iba Jeden. Boh.“ Postupne takto vieme našu spoločnosť obrodiť, mentálnym obrodením, prv vystúpením z frflania, odsudzovania a posudzovania, potom smerovaním k očisteniu myslenia a následne konania a hovorenia, čím s budeme priamo podieľať na vytvorení lepšieho sveta.

Politika svet nespasí, tak ako sa jej to doteraz nepodarilo. Upínanie sa ľudí v zmysle chceme „zmenu“ „aby bolo lepšie“ je vlastne iba zbavovaním sa zodpovednosti za vlastný život. Premiér za vás asi nikdy nezarobí a ani nevyštuduje školu. Politizácia všetkého vedie ku prehnanej konfliktnosti. Spoločnosť ale už nepotrebuje konflikt, ale zmier, všezmier. Ak konflikt bude narastať, čo nastane? Odpovedzte si sami. Preto riešením je budovať vlastný pevný mentálny svet, svet hodnôt, vysokých ideí a hlbokej filozofie. Nie v politike, ale v človeku je odpoveď.

Etáže spoločnosti neexistujú. Šľachtu zdobí charakter. Šľachtou teda môže byť aj stavebný robotník, bez toho aby sám o tom vedel. Charakter je rešpektovaním istých pravidiel. Sú no go zóny. Napríklad, ak muž vstúpi do kaviarne so ženou, čašník nemá mať blbé poznámky, pretože sa zo šľachty sám vylučuje. Spoločnosť chabej kultúry je spoločnosť neexistencie šľachty. Chabá kultúra je povrchná prejavená napríklad luxusným automobilom, aj keď ten možno úplne potrebný nie je. Na ňom nie je, prirodzene, nič zlé, pretože každý nech si kúpi, čo chce. Matéria však svet nikdy neformovala, iba bola vyjadrením idey. Ak matériu nadradíme ideám, nastáva nesprávne smerovanie človeka, lebo čo vytvára musí dostať aj späť, aby bol zachovaný zákon rovnosti a vrátenia, teda ak idea formuje, mala by dostať naspäť – napríklad už len tým, že podnikateľ robí aj dobročinnosť a nekupuje iba nové autá. Ak vyvrcholením idey je matéria, idea prestáva existovať a ak prestáva existovať to, čo vytvára a formuje, postupne všetko zaniká.

Európa už nie je to, čo sme poznali. Pri ďalšom konštrukte normalizácie vývoja, pravdepodobne, bude musieť vzniknúť os – rímsky pápež, ruský prezident a európsky líder, alebo lídri. Rímsky pápež už tak trocha politicky a učiteľsky vstúpil do formovania, inak veľmi prirodzeným a sympatickým spôsobom. Ruský prezident tu proste bude, Rusko je obrovská krajina a myslím, že nikto nazvime to, dostatočne opatrný, si nedovolí zásadne napadnúť túto krajinu, už či teda súhlasíme s krokmi Ruska, či ich odmietame, niektoré elementy vo svete sú a aj ho formujú. V Európe možno čakáme na lídra, ktorý cez idey strhne aj Európanov a prišelcov, lebo Európu vždy opäť formovali idey – grécke, rímske, humanistické a iné a myslieť si, že Európu sformujú zbrane je opakovaním iba historických chýb. História je učiteľkou života. Život je vlastne prežitý, rovnako aj história, iba sa vyskytuje v iných spoločenských podmienkach vývoja planéty. Preto, kto robí chyby je ťuťmák a mohol sa naučiť na živote už prežitom. Získava však poznanie na oživenie prežitého života, ktorý môže zapadnúť vo víre novoty a tak môže, paradoxne, poznaním svietiť iným. História už je tiež prežitá. Preto iba je potrebné sa upokojiť, sadnúť si k telke, pustiť si druhú svetovú vojnu, vojnu vo Vietname alebo iné vojny, potom si dať vlažnú sprchu, vypiť čaj alebo malý alkoholický nápoj a takzvane sa uvedomiť.

Zostúpenie nebeského kráľovstva, čo to je? „Iba“ raj na zemi? Možno skôr budeme musieť všetko poctivo ako ľudia odpracovať aj potom, iba už pod inými, nebeskými princípmi. Či teda príde Ježiš Kristus a vyložíme si nohy, uvaríme kávu a zapneme hokej? Čo ak tí, čo sa dožijú skôr v Božej žiare budú musieť tak trocha zachrániť zem – pravdivo, nechal by Boh ľudstvo za „lenivé“? Potom určite pomyslíme aj na ekológiu, férový obchod atď. Ale žeby Boh obchodoval za nás?

Katarzia ľudstva je tu. Niekto si všíma, iný odmieta. Preto, pravdepodobne, bacha, aj na konanie a všetko ostatné, lebo teraz asi 3krát viac platí, že čím čistejšie, tým lepšie. Svet fungoval ako fungoval, teraz vystupujú výrazne na povrch skryté procesy skutočného fungovania, kde sa zrážajú napríklad nakopené negativity a postupne hynú. Osviežme sa Božím slovom, modlitbou, Eucharistiou. Ale trebárs aj jablkovou šťavou a darovaným úsmevom. Keď som šiel cestou k písaniu tohto zrniečka svetla, za búrky som stretával ľudí ako pokojne, pomaly kráčajú bez dáždnikov. Jeden by povedal: „idioti, čo nebežia?“ a druhý si zmyslí: „možno si v daždi čistia auru.“ Tretí povie: „užívajú si kvapky dažďa po horúcom dni.“ A teda pravdu má len Boh. My sa môžeme domnievať, niečo vedieť, ale nevlastníme pravdu, zrieknime sa jej vlastníctva. Tak vznikne mozaika, ktorá to snáď spolu nejako dá. Zbaviť sa súdu je maximálny princíp. Lebo ten nám nepatrí.