Pavol Matija

3 zrniečka

Požehnaná medzi ženami

Boh žiada veľkú úctu voči Panne Márii. Každý, kto chce ako človek voči nej niečo vysloviť, povedať o nej niečo, hoci aj dobré, mal by byť jednoduchý a skromný vo vyjadrení. Čistota Panny Márie je nedosiahnuteľná. Poznáme aj Jej úlohu na konci zla. Panna Mária nechce hodnotiace súdy o nej. Iba rešpekt. Je to čistota, ktorej sa tak trocha treba aj báť. Až tak veľká to je čistota. A aj ten, ktorý sa medzi nami považuje za čistého, je len malý zlomok z jej čistoty. Ba nie zlomok, to sa nedá ani porovnávať. Aj tak Božia Matka má rada úsmev svojich detí a ich čisté srdcia, hoci v utrpení, práve tieto má najradšej, keď sa vedia mať vlastne dobre i keď trpia. Ale čo je to trpieť? Veď veriaci človek nepozná súženie. Ak pozná, málo verí. V dôvere je i cesta zo súženia, preto viera ruší súženie. A tak utrpenie je len neprijatie toho, že Boh pozná naše cesty lepšie ako my. A vtedy trpíme, ak neveríme Božím cestám. Máriino „fiát“ je úplná dôvera v Božie cesty. Bola Panna Mária veselá? Je veselá? Okrem toho, že je čistá, je aj veselá. Jej veselosť je v jej čistote. V čistote aj človek nachádza cestu, lebo môže slúžiť Bohu, aj keď je ľudsky takpovediac na dne, aj keď sa mu nezadarí, keď mu niečo nevyjde, ale čistota ho vyvedie z toho miesta. Čistota a možnosť slúžiť sú dve veci, ktoré dávajú životu vždy zmysel. Keď som čistý, vytvorím si vzťah s čistotou, vybudujem postupne ten vzťah a môžem byť osožný, teda akoby slúžiť, pomáhať Bohu, ľudom, svetu, tvorstvu, vtedy som zachránený od vyhorenia človeka dneška. Lebo čistý môžem byť aj na dne a byť osožný nemusím byť len ako obdivovaný, na vrchole, slávny. Teda to bráni vyhoreniu človeka dneška, ktorý sa ponáhľa za niečím, čo na konci dňa nemá väčší zmysel. A nadovšetko je rozlišovacia schopnosť v Duchu Svätom. Poznávacia schopnosť. Lebo situácia vyžaduje vždy iný dôraz či inú citlivosť. Inú reakciu. Preto ani v očiach Božej Matky nie je zakázaná ľudskosť, lebo matka chce hojiť rany svojich detí, aj tých, ktoré kdesi sa zatúlali, odbočili, nevedeli čo robia. Veď: „pros za nás hriešnych…“ Teda čistota, veselosť a ľudskosť. Taktiež služba, viera. Takto dnes uvažujem o niečom vlastne nepredstaviteľnom. A pýtam sa: Panna Mária, kto vlastne si? Ostáva iba ticho, obrovský rešpekt, zachvenie nad vlastnou nečistotou a nie túžba poznať, alebo spoznať viac, iba obyčajná prostosť pomodliť sa k Panne Márií, napríklad obyčajný Zdravas´, napríklad 5krát a je to tak tajuplné, že si človek uvedomí, že je obyčajný človek a už len ten Ruženec, ktorý nosí na ruke je niečo čo ho niekoľkonásobne prevyšuje. V Panne Márii sú tajomstvá viery. Pomáha nám ich spoznávať. Takou svojskou cestou, kde Ju nevidíme ale cítime Jej prítomnosť, isté vedenie. Dokonca možno materinsky dotyk v danej situácií. Preto je pre muža ťažšie poznať Pannu Máriu než pre ženu, lebo sa musí takpovediac vydať do Jej citlivosti. Ale potom, počase zisťuje, že je len o to silnejším bojovníkom. Z citlivého sa stáva vnímavé, z vnímavého viac rozlišujúce a viac vedené, viac prítomné a pokojné. Ako ľahšie dospieť k uzdraveniu duše, ducha, mysle, tela, vzťahov, života než cez ruky tie najčistejšie, ktoré miluje sám Boh, veď nosili Jeho Syna. A v tom momente je naša výzbroj do každej situácie dokonalejšia, lebo k Láske a Večnému Víťazovi sa pripája Jediná tak vysoká a silná Žena, všetko to možno bežnému človeku prepojí Duch Svätý a v tomto spojenectve kráčame v moci Kríža, s požehnaním Boha, vedený Duchom a krytý nielen plášťom Panny Márie ale aj Jej ženským srdcom, ktoré nesie pečať Nepoškvrnenosti. Zrazu je nebo bližšie. A my získavame uvedomenie vedených, pripravených a vidiacich – žiť, slúžiť, bojovať, rozoznať správne a nesprávne, dobré a zlé, v živote, v osobách, v momentoch a situáciách.

Tajomstvo

Realitou života, sveta a človeka pohýna najmä čisté srdce a dobrá vôľa. To je navrchu. Bez toho sa to správnym smerom nepohne, málokedy pohne. Teda snažiť sa o niečo bez čistého srdca a dobrej vôle je síce možné, ale výsledok napokon nebude pre nás osožný. Či to uvidíme čoskoro, o 5 rokov, na konci života, alebo po smrti, ale uvidíme. Napokon ale ako pohýname realitou? Takzvaným jej rozvibrovaním. Napríklad chcem, aby sa niečo udialo, aby sa veci posunuli, aby sa niekto ozval, kto čakám, že sa ozve. Neozýva sa a ja som nervózny. Ale zbytočne. Hoci aj nervozita je forma vyslania „vibrácie“. Ale pohnem sa, urobím 3 malé veci, polejem kvietok, vynesiem kôš a vyvetrám a zrazu zvoní mobil. Všetko to som mal urobiť, aby sa mi niekto ozval. Čakám na niečo dôležité. Ráno idem na Svätú omšu a zrazu sa priam zázračne začnú diať veci. Som iba sám, nie je čo robiť, tak volám priamo Bohu – modlím sa. Ten niekedy nechce až tak dlhú modlitbu. A „úplne zbytočne“ sa aj modliť, ak som niekomu dlžný odpustenie, ak niekoho nenávidím – lebo nemám čisté srdce a dobrú vôľu. Odpustenie niekomu je veľmi silná vec na pohnutie svojim svetom. Niekedy nemám splniť modlitbu, skôr mám niečo vykonať, napríklad poslať finančnú pomoc niekomu núdznemu. Takýmito rôznymi úkonmi pohýname realitou. Dobrým smerom. Napokon dobrým smerom. Všetko to, samozrejme, zastrešuje Božia moc, vidí človeka veľmi trpieť a zrazu prichádza niekto, kto mu pomôže. A samotné ťažké utrpenie je tou „vibráciou“. Naproti tomu sily sveta konajú inak. Ich cieľom je zisk, moc a najmä dosiahnutie želaného účelu. Sily sveta tak nemajú čistotu srdca a dobrú vôľu. Boh nežiada niečo dosahovať, ale túži po človeku čistého srdca. Preto sily sveta nasilu chcú dosiahnuť a Boží ľud kráča v dôvere Božieho požehnania a prozreteľnosti. Sily sveta odkláňajú človeka rôzne od jeho povolania, byť slobodným Božím dieťaťom. Zrazu má veľa práce, veľké záväzky, vidí bujaré vzťahy od dieťaťa, nastáva teda pomýlenie človeka, odtiahnutie od cesty spásy. Sily sveta teda do istej miery pôsobia proti postupnému rastu človeka a do jeho čistého srdca a dobrej vôle, do jeho možnosti myslieť, konať, hovoriť – „vibrovať“ správne vkladajú úlomky napätia, stresu, tiaže, strachu, nesprávnych ašpirácií a túžob, všetkého pomýlenia, tak z človeka, toho bábätka, ktoré vonia, je zrazu niekto, kto verí „krutej realite života“. Pritom je úplne pozmenený z bábätka, Božieho dieťaťa, na dosť často i čudného, alebo i zlého človeka, na človeka sveta. Tu sa bijú teda  – pohýnanie realitou v čistote srdca a dobrej vôli a niečo, čo tomu chce zabrániť. Toto je tak ľudsky vysvetlený súboj medzi dobrom a zlom na zemi. Pohni svojou realitou modlitbou, odpustením, dobrým dielom a skutkom, svojim normálnym človekom, nebude to vždy len dobre, lebo ti budú oponovať rôzne a prídu i straty a utrpenie. Ale vždy lepšie ako „vibrovať“ tým, čo nám nepatrí – tou nazberanou esenciou síl sveta, pretože aj ty si sa narodil ako Božie dieťa a „kto nebude ako dieťa, nevojde do nebeského kráľovstva.“

Volanie žien a hlúposť mužov

Svet ponúk, to je to, čo žijeme. Tento svet bude uzdravený svetom návratu k chlebu. Zrazu si začíname viac vážiť vodu. Uvažujeme o nej inak. Úplne inak. Zatiaľ máme na hry. Ale postupne sa míňa. A teraz. Patrí luxusný automobil do rúk kadekomu? Veď niekedy ho mal iba minister. A aj ten bol pyšný. Peniaze charakter kazia alebo zušľachťujú? Ak sú zarobené chudobným otcom, nie sú darované márnotratnému synovi. Lebo syn chudobného otca pozná vôňu chleba, ktorý treba upiecť. A kvôli tomu sa treba i vynasnažiť. Kde sú následníčky Panny Márie? Veď je ženou žien. Aha, ukazujú svoju obratnosť v 14-tom vzťahu. Teda syn príde na aute, ktoré mu nepatrí, dcéra príde oblečená ako sa nepatrí. Je to super. Ideálna konštelácia na budovanie niečoho hodnotného. Ale načo budovať, ak už je vybudované? Čo potom? Iba život. Obdivujem ľudí, ktorý ešte stále nosia v sebe tú starú normálnosť. Nestotožňujem sa s tým, že život je o zážitkoch. Čo ak je život o budovaní? Budovaní vzdelania, charakteru, pracovného podujatia a podnikania, pomoci charite, Cirkvi, chorým, vytvoreniu umenia. A potom odovzdanie tohto mladšej generácií. Lebo svet ponúk spôsobil harašenie. Správne poznamenáva jedna známa: my nezvládame blahobyt. Všetko v krátkej dobe bude obrátené v prospech úcty k chlebu. Ktorý bude treba vyrobiť, predtým zabezpečiť suroviny, a tak ho dokonca rozdeliť medzi členov rodiny. Chlieb sa rozkošne neje. Rozkošne sa chlebom iba pohŕda a vyhadzuje sa do koša. Či muž či žena, budú musieť mať úctu k chlebu. To ich možno vráti aj k jednému stolu. A do jednej jedinej spoločnej postele. Kúpte si okuliare, vyčistite si sklá, lebo svet sa mení. To, čo sme žili, nebola pravda. Aj keď sme tomu verili.