Pavol Matija

Pár poznámok k povesti

Sokrates v tom mal úplne jasno: „charakter je viac ako povesť.“ Charakter predstavuje vnútornú morálku a činy človeka, zatiaľčo povesť predstavuje to, čo o človeku hovoria iní.

Tak múdre vyjadrenie, že som radšej začal úplne nový odsek, aby som sa mu nekafral do jeho múdrosti. Pán Ježiš v tom mal jasno tiež, nikoho neodsudzoval, ba karhal tých, ktorí odsudzovali, napr.: „kto je bez viny, nech hodí kameňom“, „nesúďte a nebudete súdení, neodsudzujte a neodsúdia vás“, „a ty vidíš smietko v oku svojho brata a vo svojom oku brvno nevidíš“.

Dajme ďalší odsek, aby sme sa nepriečili tento raz priamo Božej múdrosti. Charakter človeka vie doceniť ten, kto ho dlho pozná, pozná ho ako človek človeka, pozná ho s nadhľadom a láskou i s múdrosťou prežitej historickej pamäte. Charakter človeka nepozná vonkajší človek, teda ten, ktorý človeka pozná maximálne z rozprávania, ohovárania, osočovania, či iného škodenia na povesti a osobe ako takej. Charakter človeka spoznať je vecou námahy na sebe samom, teda ten, ktorý chce rozoznávať charakter iného musí byť na to spôsobilý – nemôže nasilu chcieť vtesnať charakter iného do nejakej štruktúry, ktorá mu vopred vyhovuje. Do štruktúry hanenia, škodenia na občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, poškodzovania v obchodnej rovine a inde, kde daný človek vkročí.

Nuž, či si nezaslúži viac odsúdenia ten škodca než poškodený? Nechoďme do roviny ochrany osobnosti z hľadiska civilného práva, či roviny rôznych trestných činov – ohovárania a pod., poďme ako je to zvykom pri zrniečkach svetla, skromne povedané, do vyššej spravodlivosti a filozofickej roviny.

Hore načrtnuté citácie Kráľa vesmíru, Alfy a Omegy, Prvého a Posledného, teda Ježiša Krista a citácie vzdelanca, filozofa a učiteľa Sokrata sú jasné ako facka. Lenže to by sme najprv museli podnietiť záujem o niečo vyššie v spoločnosti. Zatiaľ si postačujeme s frázami: „každý je ohováraný“ a podobne, kde si liečime naše bôle po tom, čo o nás vyslovili iní.

A zvrat. A či človek koná človekom alebo duchom? Počuli ste, že človek je niečo ako schránka? Má vlastného ducha, to áno, ale dokáže sa napĺňať aj iných duchom – Božím alebo diablovým. Počuli ste o duchoch závisti, hnevu, smilstva, pýchy, odporu, klamstva a iných? Veď jasne hovorí Svätý Pavol: „nebojujeme s krvou a telom, ale so zloduchmi v nebeských sférach.“

Čo je myšlienka? Niekto hovorí, že je to duch od ducha, ktorého máme v srdci. Je myšlienka uchopiteľná? Je prejaviteľná, ale nie uchopiteľná, teda myšlienka je duchom či akoby duchom. A môže Duch Svätý podnecovať myšlienky závisti, hnevu, klamstva? A či keď závidíme, hneváme sa, klameme, vplýva na nás Duch Svätý? Dôkazom opaku prídeme k tomu, že na nás vtedy vplýva niečo úplne opačné než Duch Svätý. Duch Svätý je v Jednote s Otcom a Synom Bohom.

A sme vlastne doma. Vo svete úplne najvyššom, kde zrazu vnímame aj charakter, povesť, ochranu osobnosti, ohováranie a všetko to ostatné úplne inak.

Povesť je niečo zvláštne. Povesti sa niekedy takzvane vyprávali o niečom čo sa možno stalo, možno nestalo úplne tak. Boli možno dofarbené a prifarbené. Išiel Janko z Prešova na Bratislavu, v Banskej Bystrici ho naľakali, že ho olúpia, on ich všetkých troch premohol, zvalil na zem a šiel ďalej. Ale zatiaľčo prišiel do Bratislavy, v Bratislave už bol za násilníka a hulváta a obchod neurobil. A či je povesť pravdivá? A či ich zbil či sa bránil? Či len na zem zvalil? Či to nie je hrdina skôr?

Takto sme prišli na to, že povesť je niečo vytvorené, nie až tak pravdivé. Niečo arbitrárne. Ak škodca robí povesť, povesť je zlá, poškodená. Ak robí povesť milujúci človek, povesť je možno nadnesená. A pravda nie je v strede. Pravda je v tom, že povesť netreba brať vážne. A či keď jedna baba čosi kdesi napíše, či je to pravda? A či keď Jožo čosi povie o Števovi, či je to pravda?

A v rovine ľudskej tú máme zákonnosť a dôkaznosť situácie. Nie pletkársku arbitrárnosť. Či vari možno súdiť na základe pletiek? Zákon právneho štátu tak dostáva facky od ohováračov a možno i zlých ľudí, veď či vplýva na ohovárača Boží Duch? Veď ak načrieme do zrkadla spovedania, vidíme: Neohováral som? Neosočoval? Hovoril som o iných s úctou?

V marazme, ktorý žijeme si vlastne každý o každom kadečo povie. Dôvodom je strata vyšších morálnych schopností človeka. To nie je niečo prvoplánové ani pyšné. To je obyčajná ľudskosť a zrelosť. A len človek ľudský a zrelý by mal súdiť situáciu. Čo viedlo človeka k tomu, že v danom momente na danom mieste niečo nesprávne konal? To je základný postulát sudcu. Spravodlivého. Lebo treba ísť k jadru situácie. A či nebude zrazu z vinníka poškodený? Či nebude zrazu z poškodenej povesti charakter hrdinu a obete?

Tuto môžeme našu rozpravu ukončiť. Osobitným odsekom.