Pavol Matija

Čas pokory

Nech nastávajúci čas pokory nie je časom pokorenia ale prebudenia ľudského ducha. Osvieženia ľudskej duše. Vánkom nových myšlienok v ľudskej mysli. „Nielen z chleba človek žije, ale z každého Slova, ktoré vychádza z Božích úst…“ Slová z Božích úst sú dosť jasné.

Takto by mohli byť jasné aj naše tváre. Uvidenie vlastnej tváre je cieľom času pokory. Vlastná tvár, to nie sú myšlienky, ktoré stále niekam odbiehajú, preč, ďaleko od prítomnosti, ani nohy, ktoré nás volajú stále niekam na výlet, do kina, na dovolenku, naháňať niečo. Vlastná tvár je obraz a odraz vlastnej duše v tvári človeka. „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba Slovo a duša mi ozdravie.“

Dnešok, kedy vo vzduchu visí akési zlo je predobrazom zajtrajška, ktorý bude taký, ako budeme reagovať na dnešok. Čo visí, môže spadnúť. Alebo sa rozplynúť vo vzájomnej zmierlivosti.

Keďže však vidieť skôr, že platne vzájomnej negativity či nevraživosti už dosiahli, právnicky povedané, nad mieru primeranú pomerom… otázka znie, aký bude zajtrajšok?

Doba dneška je vystihnutá v podobenstve o pannách. Rozumné čakali na ženícha s prichystaným olejom, ba mali ho i trocha naviac.

Tak človek môže napríklad si kúpiť viac potravín, ušetriť na výletoch, rozumne míňať – v rovine materiálnej. V rovine duchovnej sa môže pomodliť, vyspovedať, uvažovať o svojich doterajších rokoch. Olej bude potrebný duchovný, ale aj materiálny.

Spôsob nožníc je dokonaný. Línie sú dve. Príkladom, slovenské domácnosti majú údajne v úsporách 43 miliárd eur. Naproti tomu 40% slovenských domácnosti nemá už takmer žiadne úspory. Teda, aj keď napokon bude rozhodujúce konať skutky milosrdenstva a žiť podľa ducha, ostáva otázkou, ako sa delilo doteraz v rámci hospodárstva. Či troška kapitalizmus neuletel. Či môžu popri sebe dlhodobo žiť hodujúci a hladujúci? Keď tak človek zrie do zrelosti, zisťuje, že ozaj, ak dáva, dostáva. Má pozitívny feedback z toho, že niekomu pomohol, priniesol vtip, prispel chorým, núdznym. „Všetko, čo ste urobili jednému z mojich najmenších, Mne ste urobili…“ Ale to platí aj o zlom.

Náš krásny kontinent či tak trocha zákonom nevolá do neba? Ktorým zákon, nespomínajme. Ale čo ak človek volá zákonom do neba? Veď zväzuje ľud proti nebu. A odpoveď a rozsudok sa nevznesie nad človekom ale nad národmi.

Línie sú dve aj inde. Zlo už nereaguje na tichý hlas modlitby, reaguje už iba na vyhnanie. Človek proti človeku ako dobro proti zlu. Nič vzájomné, ani bratské. Už iba hlavy postavené proti sebe. Ale srdiečko človeka už vyhralo. Láska už navždy zvíťazila. Preto prekvapivo vyhrá nie zatvrdnutosť a kto z koho, ale všetko vybaví Božie svetlo. Kto je vnímavý, nech vníma. Nech sám sa v prvom rade pokorí pred Bohom a zo svojich hriechov už viac nepridá.

Všimli sme si, akú máme krásnu krajinu? Tie stromy všade, ešte stále aj voda, lúky, budovy, vymoženosti doby. Chýba skromnosť v pohľade na krajinu. Aby sme za ňu ďakovali. Pretože v skutočnosti je majestátna. Ideálne odísť na okraj, uvažovať o sebe. Obliecť si pokoru a skromnosť. Vážiť si každý okamih s blízkymi, uvedomiť si ho. Uvedomiť si krásny svet, ktorý sme si nevážili. Uvedomiť si aj rozvrat sveta, ktorý je skutočný. Uvedomiť si rozvrat hodnôt, rodín, vzťahov, financií a sveta hospodárstva, morálky, etiky a pravdy. A hlavne, uveriť v Boha. „Kto vytrvá do konca, bude spasený…“