Pavol Matija

Pár stati k človeku

Dementori naozaj existujú – Dementor je persóna, entita z knihy o Harrym Potterovi od britskej spisovateľky J. K. Rowlingovej. Je to taký vysávač všetkého dobrého. Spisovatelia v žánri nielen fantasy, používajú často obrazy z reálneho sveta zobrazené inak, fantasticky, menej racionálne, menej uveriteľne, často hyperbolizovane. Dementori ale naozaj sú. Sú to všetci tí, ktorí vám z rôznych príčin chcú od rána vziať váš úsmev, resp. všetko dobro. Je to deptajúca štruktúra skupín, jednotlivcov a myšlienok na uväznenie vás vo svete neslobody, neslobody detí. „Kto nebude ako dieťa nevojde do nebeského kráľovstva…“. Dieťa je spontánne, teda pravdivé. Ak rodič hoc aj v kostole zahriakne smejúca sa dieťa, sám mu je dementorom. Postupne do dieťaťa vkladá, spoločne napríklad s učiteľmi všeobecnú štruktúru a model správania. A čo sme my roboty? Nuž takto sa nimi stávame. Teda vytvárame to, čo je normálne. A pozor, excesívnosť v správaní existuje, pretože chodiť nahý po ulici nie je úplne človeku svedčiace. Ale dôležitá je miera excesívnosti. Prečo by sa dieťa tak trocha v škole nemohlo smiať? Má byť skrehnuté? Báť sa? Pripravujeme sa takto o individuality, ktoré sa chcú smiať, stať sa veľkými umelcami, alebo drzými politikmi, a my stoj čo stoj, chceme, aby boli normálni. Forma neurčuje obsah. Obsah, ak je zviazaný formou, stáva sa iným, nepravým, obsah trpí, ak je príliš určovaný formou. Dementor a jeho pôsobenie, to je ako ten bičík niekedy v stredoveku: a, budeš poslúchať! V záujme zachovania spoločenského zmieru a fungovania spoločnosti je potrebné mať isté pravidlá. Ale určite ich nemôžu určovať dementori. Preto dajme šancu individualite človeka a svet bude krajší, plodnejší, šikovnejší. Ak niekedy Aristoteles vzdelával svojich študentov, prechádzal sa s nimi po parku – peripateticky – poznal ich a nechcel ich vtesnať do niečoho, filozofoval s nimi – učil ich pravému rozsahu poznania a múdrosti. Preto, nechcime mať v triedach 28 pečiatok, ktoré sa boja, čo prinesie vyučovacia hodina. Naučme ich milovať múdrosť. A sami sa budú pýtať do školy. Možno predtým sa troška uvoľnia cigaretkou a zdieľaním predošlého večera stráveného inak ako vzdelávaním, lebo už starí grécki filozofi povedali: „ach, tá dnešná mládež…“, ale budú milovať múdrosť. Kto nechápe, nemôže rozdávať pochopenie. Dementor je schránka, ako my všetci, ale nie je naplnený Božím duchom.

Si liberál alebo konzervatívec? – Som človek. To je správna odpoveď. Preto mám podiel na spoločnosti ako jej diel, podiel na svete, ale kde už začína iný diel – iný človek – tam už nič nasilu nemôžem presadzovať. Ak rastieme v pochopení, rastieme vo veľkosti človeka. Preto je zbytočne nútiť iných byť inými, pretože každý je iný. A ak je každý iný, iný iného môže nútiť, aby bol iný? „Sloboda je nejvíc..“ ale možno uchopiť, čo je sloboda? Sloboda je napríklad, že na zmenu v práci sa nemusíte každý deň hlásiť na 6.00, že si môžete vybrať oblečenie v 129 obchodoch, sloboda môže byť nechať iných žiť tak, ako chcú. Teda sloboda je lavírovanie medzi tým, čo sa za slobodu považuje a čo už za slobodu prípustnú sa nepovažuje. A tu je to slovo. Prípustná sloboda. A ak prídeme k tomu, že čo je sloboda určuje termín „prípustná“, nevyhnutne dospejeme k tomu, že sloboda je vymedzená jej ohraničením. A teda sloboda potrebuje ohraničenie, ak má byť určiteľná. Pretože neurčiteľná sloboda neexistuje. Ak by existovala, slobodou by mohlo byť v nákupnom centre vytiahnuť Glock a začať strieľať, pretože sloboda, slobodou by mohlo byť kadekoho znásilniť, zbiť iba tak, lebo sloboda. Teda sloboda je popretá nevyhnutným minimom toho, čo je zakázané. A stále je to sloboda. A stále je niečo zakázané. Lebo všetko rozpustiť, pustiť, je ako otvoriť vodnú nádrž nech tečieeee. Preto aj v záujme najväčšieho liberála musí byť pochopenie pre obmedzenie slobody. Ak nemáme určené obmedzenie slobody, nemáme ani slobodu, aspoň nie v civilizovanom svete. Človek naprosto slobodný musí byť človek veľmi edukovaný. A to je ideál, ktorý je ťažko dosiahnuť. Preto si človek volí obmedzenie slobody. Verí a podlieha zákonu, Božiemu, ktorému neveria všetci a protirečia mu otvorene alebo skryto a zákonu ľudskému, ktorý platí pre človeka v danom čase na danom mieste. Takže ani zákon nie je definitívny, môže sa meniť, vyvíjať, byť dotvorený a aplikovaný rôzne na rôzne podobajúce sa, ale iné situácie. Zákon je obmedzenie slobody. Ak nebude platiť zákon, svet sa rozpadne. Preto je v záujme elít, aby ľudia dôverovali zákonu – prijímanému a súdenému. Ak mu veriť nebudú, stane sa zákon zotročením a rozbuškou, ktorá jedného dňa vybuchne.

Človek „mám rád“ – zmeňte sa na človeka „mám rád“. Vibrujte do prostredia „mám rád“. Mám rád teba, človeka, čo kráčaš oproti, mám rád teba, pekný strom, mám rád teba, voda čo pijem, mám rád teba, prostredie, kde som. Mám rád situáciu, ktorú žijem. Nevibrujme teda „odpor“, ktorého príčinou je nenávisť, hnev, závisť, pokrytectvo. My svet nerozsúdime. V Apokalypse je spísané, ako ťažko dopadnú nemravníci, smilníci a pod. A vieme posúdiť, kto je nemravník? Je to na základe dielčích informácií, ktoré o človeku máme? Je to jeho vnútorný postoj k nemravnosti? Je to rigidný zákon, ktorý určuje, čo je nemravné? Nemáme doposiaľ dostatočne jasne definované ani „dobré mravy“, pretože je ťažké ich definovať, ak sa to vôbec jasne dá a teda do presahu Božieho oka nevidíme vôbec, preto rozsúdenie patrí iba Bohu, nie nám. Preto človek „mám rád“ je ideálnym riešením na chorobu sveta, ktorou je posudzovačnosť a neustály odpor, vymedzovanie sa.

Blížime sa, pravdepodobne, do ešte zreteľnejšieho Súdu nad zemou a nami, to neberte za nejaký môj výplod, už o tom s presvedčením hovoria aj v Božích chrámoch, ba internet a pod. Vyzerá to tak, že človek, ktorý nezačne sa zaoberať presvetlením svojej osobnosti, ideálne Eucharistiou a sviatostným životom, prípadne na počiatku aspoň prijatím toho, že Boh existuje a nejako pôsobí, si postupne nevystačí s energiou prijímanou z jedla, spánku, oddychu, pretože ešte stále nechce prijať, že je viac bytosťou duchovnou ako telesnou. Postupne sa teda zmení na „dementora“, ktorý v nenávisti bude chcieť ukonať ešte aké-také zlé činy, pretože svetlo Božie, ktorého prúd dolieha na zem a spôsobuje všetko, čo sa deje, nechce a netúži prijať, ba odmieta ho a nielen odmieta ale aj mu protirečí. Tma nevyhrala nad svetlom nikdy. Tma nemôže svetlo umlčať. Čo je svetlo? Od koho je svetlo? Kto rozžiaruje slnko? Čo? Za všetkým by som hľadal Božiu lásku. Lebo Boh je Láska.