Pavol Matija

Koľko dobrého nám priniesla sloboda

Sloboda je filozofická a legislatívna kategória, pojem, ktorý možno viacerými spôsobmi definovať. O slobode sa dá filozofovať, básniť, uvažovať, nachádzať ju a jej problémy. Legislatívne je sloboda vymedzená v práve perzekúcie, postihu, trestu, taktiež v práve dodržiavania noriem, legislatívny pojem slobody je užší než filozoficky. Legislatívny pojem slobody je rigidnejší, viac prísny, nie vždy pamätajúc na človeka, jeho ľudskosť, veď napríklad: „omylného nemožno súdiť pre omyl.“

Stret slobody legislatívnej a filozofickej je súbojom ideí ale aj reality života a spoločnosti.

Nad filozofickou kategóriou slobody musí niekto bdieť. Mal by to byť strážca múdrosti, milovník múdrosti. Duch Svätý? Následne je zrejmé, že tak sa o legislatívnu slobodu nemusíme obávať. Ak je filozofia slobody ukotvená vyššie, napríklad v Bohu, alebo všeobecne rešpektujúc vyšší princíp, možno slobode veriť, lebo nie je trestajúca, prehnane napomínajúca, ani prehnane voľná spôsobujúca spustnutie človeka a ľudstva.

Teda sloboda potrebuje usmernenie. Vedenie. Inšpiráciu k vedeniu. A kto vedie lepšie než Duch Svätý? Ten priamy Boží účastník.

Filozofia slobody tak nie je karhajúca, pretože pozná človeka v jeho ľudskosti, nie slabosti, pretože človek je silný. „Silnejší ako kôň…“ hovorí citát. Ale „od práce aj kone zdochýnajú…“, takže ak človek príliš chce pracovať na slobode, stratí ju, ak chce príliš slobodu usmerňovať, byť jej pánom a napríklad kruto povedať inému, čo je jeho slobodou. Pretože sloboda človeka je v jeho svedomí, niekoho svedomie nehryzie, ak manželku podvedie s 3 milenkami počas jediného víkendu. Niekto sa čo i len bojí uzrieť krásu inej ženy. A odpoveď je vo svedomí.

Svedomie je alarm, ktorý sa u rôzneho rôzne aktivuje, bliká zrazu, vibruje, svieti.

Nie zatvrdnuté svedomie psychopata, ktorému nevadí vedomé ubližovanie inému, ani možno škrupulózne svedomie, ktoré končí pre každú malá nadávku v pekle. Teda vyrovnane vnímať slobodu je dôležité. Priať liberálom, priať konzervatívcom. Pamätať na stred. Veď: „nesúďte a nebudete súdení…“. Vždy ak sa človek chce zmocniť súdu, pácha možno i hriech proti Sudcovi, hriech znásilnenia iného, spoločnosti, pretože pravý Sudca pozná a vidí všetko. Nepozná subjektívny vnos, arbitrárnosť, vedomé zlo, pnutie pomsty, starého hriechu, ale ani vlastnú nevzdelanosť teoretickú, nevzdelanosť v poznaní, ľudskosti.

Kto bude chcieť filozofovať o pravde, musí byť človekom. „Ja som cesta, pravda a život..“ hovorí Ježiš Kristus. Preto človek sa o pravde môže zamyslieť, napríklad aj nájsť ju v zhode s kolegami pri víne, takými čo majú podobné zmýšľanie. Ale človek pravdu nikdy nespozná úplne, preto ju nemôže úplne rozsúdiť.

Preto ak sa chceme zmocniť slobody, chceme sa zmocniť aj pravdy o tom, čo je sloboda. Kto nachádza pravdu v Bohu a jeho Slove, má to ľahšie. Kto nachádza pravdu inde, menej teologicky, má pravdu tiež, ale akú pravdu? Svoju. A to taktiež môže byť dobrá pravda, lebo to je pravda bežného človeka. Človeka dneška. Ktorý pracuje. Prečo nepridá aj modli? Veď: „modli sa a pracuj..“ Nepridá lebo neverí, že sloboda je v Bohu a Jeho prítomnosti v jeho živote. Lebo chce úspech, vzťah, profit, vzrast. Teda slobodu nachádza v uchopení svojho života do vlastných rúk. Povedzme naopak: „nielen sa modli ale aj pracuj“. Preto človek rýdzo teologicky môže čakať „pečené holuby z neba“, ak neprídu, všetci sú zlí, vláda, rodina, školy. Teda človek teologicky a bežný majú voči sebe výčitky. Ak by jeden posmelil druhého k modlitbe, ten druhý prvého k práci, klapalo by to medzi nimi. To len menšia vsuvka k práci a modlitbe.

Ak ale slobodu nachádzame iba v hrách, je to strašiak, zlá sloboda a deštrukčná sila. Chlieb a hry sú o upokojení. Ak nie sú hry, prežijeme, ak nie je chlieb, neprežijeme. Teda chlieb je vyššie ako hry. Ak sú hry a je ich veľa, potom aj chlieb tratí zmysel. Preto sa často všetko musí zosypať, ten Babylon, aby človek našiel nielen Boha, ale najmä stratil seba-boha.

Koľko veľa dobrého nám dala sloboda. Veľmi veľa. Ale či nám to dala sloboda? Dal nám to Boh, zriadenie, vláda, štát, naša snaha? Preto dospievame k poznaniu, že život má zmysel iba v slobode, pretože ak Boh dáva človeku slobodu, iný by mu ju nemal odnímať, iný človek. V nebi nie sú dvojice. To je tiež silné uvedomenie a obraz. A definitívne, aj týmto zamyslením dospievame iba k poznaniu, že o slobode sa môžeme zamýšľať. Ak má byť sloboda ustanovená, musí byť ustanovená normou, najmä normou ktorá chráni, a až posledne trestá.

Ak Boží zákon chráni pred peklom a zatratením a ak Božie milosrdenstvo odpúšťa a chápe… je čas nájsť cestu k sebe, sebe samému i iným, k životu,  lebo oboje, Zákon aj Láska sú späté. Ani optika zákona pozemšťana, ani láska k mnohým, ten vír vzťahov, nám život neustáli. Lebo sú zasiahnuté človekom, ale nie jeho ľudskosťou, ale nevedomím.

Sloboda je kategória, za ktorú treba byť vďačný. Ak sloboda chce znásilňovať, ostáva slobodou? Ak nesloboda chce odsudzovať, ostáva triezvou, Božou? Preto sloboda je len neustále sa formujúci proces, proces ohňa, ktorý v čase ukazuje, čo ešte slobode človeka prospieva a čo už nie. Ak chceme slobodu uzavrieť, uchopiť,  začnime neznásilňovať slobodu iných, veďme sa vzájomne k odpusteniu a pochopeniu. Lebo človek môže iba toľko súdiť, koľko pozná a ak definitívnu pravdu nevie spoznať, jeho najlepším súdom je ľudskosť a odpustenie. Aj grobian a niekoľkonásobne odsúdený, pokiaľ spozná ľudskosť, dokáže slobodne fungovať a nerobiť zle. A byť vlka palicou, znamená zlomiť ho na týraného psa alebo na šabľozubého tigra plného jedu. Ľudskosť je múdrosť, v ktorej človek dokáže sformovať aj slobodu národov a sveta.