Pavol Matija

Národné prebudenie

Ak sa pozrieme do dejín slovanstva a Slovenska, ale i do dejín sveta ako takého, zistíme, že svet formovali najmä myšlienky, ich vyjadrenie, následná vôľa ich presadiť a uskutočniť a sila, ktorá umožnila presadenie myšlienok, sila jednotlivcov, skupín. Prečo sme sa zriekli ideológov? Prečo je spoločenské riadenie skôr gladiátorským zápasom? Teda už nejde o riadenie, iba o zápas. Pretože riadenie je vyššia činnosť podmienená vyššími ideálmi a ideami.

Unikáme vzdelanosti a nahrádzame ju titulmi, zriekame sa filozofie a vysmievame sa jej ako impotentnej, neuplatňujeme v širšom rozsahu umelecké talenty, skôr nahrádzame elitou a potom širokou skupinou detí, ktoré z vôle rodičov chodia na umelecké prípravy, zabúdame teda, že umenie je vyššie cítenie súce každému, kto sa vie rôzne umelecky prejaviť, neveríme vo väčšine vo vyšší duchovný svet, ktorému je človek podriadený, ak by sme verili, modlitba by bola našou samozrejmou a každodennou, zamenili sme večné hodnoty za čudné hodnoty.

Doba pod Božím tlakom nás vyzýva zušľachťovať naše vnútro, je to jediná cesta hodná nového bytia a nového sveta. Ako inak, než cez vnútorné a národné obrodenie?

V tom je treba s pokorou hľadať pravdu o sebe, o živote, ale i o inštitucionálnom zriadení, chápaní sveta a uvažovať v širokých spektrách – neba, zeme, pekla, konšpirácií, nachádzaní pravdy teda, ktorá obstojí. Čím bližšie pravde, tým lepšie, pretože pravá pravda je iba u Boha.

Príde ale obroda cez inštitúcie, ktoré nenachádzajú ľudskosť, chvenie po pravde, iba pátrajú po osobnom apetíte, pátrajú po udržaní niečoho, čo je vopred odsúdené k zániku? Príde život po vražde, príde láska po nenávisti, príde vzrast po totálnom úpadku? Aj to je možné, aj to sa dá, ale či potrebujeme vraždu, pretože koho nenávidíme v myšlienkach, slovách i skutkoch, toho vraždíme. Láska je po nenávisti zranená, ale pýta si ďalšiu, pravú lásku, dokáže byť obnovená. Načo je vzrastať po úplnom úpadku, ak možno plynule rásť a pokračovať?

Tieto a iné hlbšie otázky je treba si položiť na pochopenie vlastnej hlúposti a nízkosti.

Pretože svet stratil túžbu po pravde.

Akýkoľvek hlbší záchvev v človeku je správny. Pretože v plytčine ryby neprežijú.

Skúmať v rovine pravdy znamená poznať život a človeka, poznať svet, chcieť pravdu nájsť, nie chcieť pravdu mať a dosiahnuť ju. Iba pravda prežije, lebo pravda je to, čo drží svet a naplno sa prejaví v novom svete.

Ak skúmame pravdu, pátrame aj v konšpirácií. Čo je konšpirácia? Úvaha o inej pravde? O možnej inej pravde? Kto nezohľadňuje všetky aspekty, je maliar, ktorý ide maľovať letnú oblohu pri západe slnka a nevšíma si, že na palete má aj žltú farbu. Pravda všetkých vyslobodí, niektorí ju spoznajú pre nich až priveľmi neskoro a čo musí nastať, je obrátiť sa k túžbe po poznaní, k túžbe snoriť po pravde.

Prečo odmieta veľká časť ľudstva teologické chápanie sveta? Uznávajú, je Boh, tam kdesi, ale my máme svoj život, doba je iná. Pretože ak naozaj uznávam, že je Boh, tak pamätám na Jeho usporiadanie sveta a ako človek si žiadam Božiu prítomnosť vo vlastnom živote a to sa nedá inak, než cez odmietanie hriechu a obnovu vzťahu s Bohom, cez dôveru v sviatosti, v Eucharistiu, to nie je popieranie človeka v človeku, ale nadriadenosť Boha človeku. A Boh aj niečo chce. Od nás. Všetkých.

Vo vnútornom konaní človeka je viacero faktorov, ísť do hĺbky konania znamená pochopiť skutočný stav duše, ducha, mysle, tela, zohľadniť vnútorné – náladu, pocity, myšlienky, emócie, vonkajšie – vplyv iných, vplyv duchovného sveta, vplyv prostredia, hľadať racionalitu, lebo človek je človek rozumný.

Pátrajú inštitúcie do hĺbky? Prečo sa zaoberať inštitúciami? Pretože svet človeka je inštitucionálny. A čo vidíme v ľuďoch je nedôvera v inštitúcie. Pretože sklamali ľudí v pravde. A ak má prísť obnova sveta aj cez inštitúcie, tie musia začať pátrať po pravde a servírovať ľuďom pravdu. Pretože inak to už bude len neinštitucionálna obnova sveta človeka, zvonku, kde antisystém bude bojovať so systémom. A pozor, obnova sveta a „nové nebo a nová zem“ nastanú, to je dané, ale my ako ľudia a s nami aj  inštitúcie sveta na tom môžeme mať svoj dobrý podiel.

Prečo, ak vidíme, že svet je vlastne v šialenstve, stále kvapkáme benzín do ohňa? Prečo násobíme konfliktné energie? To už nie je nikto, kto by uchopil pokoj a začal ho šíriť?

Aký je aj názov zrniečka svetla –  „národné prebudenie“ – cez obnovu človeka pôjde aj o obnovu národa a národov, pretože v minulosti sme mali ľudí a bolo ich dosť, ktorí boli aj dejateľmi a buditeľmi, nielen sánkarmi vezúcimi sa dole kopcom či je zima či je leto. A nemusia to byť politici, nie, môžeš to byť aj ty, študent, spisovateľ, maliar, umelec, influencer… obyčajný človek. To, že nejako žije svet, neznamená, že tak musíš žiť aj ty. Svet sa rozplynul v jeho povrchnosti ale aj v ľudskej zlobe.