Pavol Matija

Kdeže je Boh, ten veľký, čo prísne súdi svet

skrytý v múroch, čo sú tvrdé svojimi tehlami?

Boh predsa nechcel človeka svätého hneď

lebo cesta je prašná a do neba ide sa pomaly

Človek je sirota spútaná tým, čo o sebe počuje

človek je úbožiak, ktorý musel chodiť do školy

človek je hviezda, ktorej len tma svetlo určuje

človek je slaboch, ktorý ma priťažké úlohy

Trasú sa múry, rieky sa valia, horúčavy stúpajú

mrú deti, ktoré ešte svet nepoznajú, už idú preč

na zastávke čakáš ako sirota bez otca na lásku

a nemáš ani mamu, si iba sám, to dobre vieš

Preto si sám, lebo ťa radi nemali, to dobre vieš

vieš dobre byť sám, v tomto návyku ťa vychovali

nech len dobre konáš a nech lásku pravú neuzrieš

lebo láska pravá ľúbi, či sú priestupky či chvály

A teraz si zistil, čo je láska, už teda nie si sirota

keď vidíš, že zákon až tak neplatí, lebo Boh je Láska

potom si zistil, že aj rodina môže byť deťom nedobrá

potom si pochopil, že aj rodina môže byť štácia ťažká

Odkadiaľ ideme, od lásky, od vzrušenia, od omylov?

Iba od Boha sa blížime kdesi, kde je tajná pravda

hráme sa dobre tu ešte na vďačné dcéry a synov

no pozeráme zrazu, prešla už život všetka sranda

Lebo, keď sme sa mali smiať, nútili nás byť ticho

keď sme mali na seba podobať, boli sme podľa vzoru

lebo keď sme sa hnevali, museli sme sa tváriť milo

lebo keď sme sa učili, chceli sme víno a dali nám vodu

Popravde, múry sú priťažké na zdolávanie, musíš ťať

v jednej chvíli vidíš jasne, že to nie je tehla iba prízrak

musíš si od naučenej látky ťažko a pomaly odvykať

a zrazu zrieš, že si človek iba, no máš vlastný zrak

Videli sme, čo sme mali, čo nám dali, nachystali, iba nič

počuli sme strašenia, ťarchy, zloby budúce nás gniavili

vedeli sme sami o sebe, že sme hrozní, ó, jak sme nedobrí

a tak sme sa so zlým pocitom vliekli svetom už len bez sily

Čo nepočala láska, nemohlo lásku mať, iba bludne svetom šlo

čo i láska počala, ale chcela sebe nechať život dieťaťa, vidíš

a tak človek zrazu zistil, že už iba žije a nevie, čo je radosť

a tak človek zrazu sa špáral v nose a nevidel svet z výšky

Tak nás znásilnili a vliekli dlhé roky, že už budú iba pohromy

a keď sa pohromy diali, nediali sa pre zákon, lež život bez lásky

tak človek vzal seba samého na plecia a postavil sa na nohy

čo Bohu jedno vadí, možno nie tá ľudskosť bežná, ale nenávisť

Nevravme, že ľudskosť je slabá, ľudskosť je bežná, ako človek

po dvoch nohách sa kdesi uberá, skôr iba kráča, ide životom

a umožňuje mu to Láska, nech by bolo vlastne čokoľvek

teda kráča, kráča, tu nad sebou sa zasmeje, a iba kráča potom

Teda človek kráča, a v tom putovaní zemou zisťuje že má kožu

že ma oči, že má nos, že takých je tu dosť, asi sme ľudstvo

a potom už začína mať k Bohu vlastne iba jednu jedinú prosbu

hopsá si životom, a prosí len, nech Boh ho ľúbi už len súco

Pretože zákony sú pre právnikov a ani tí sa v nich nevyznajú

lebo obraz sveta určeného silou je ako les bez stromu živého

a tak už len potom človek bežný má na Boha žiadosť priamu

nech zažije život človeka, lebo človek nemá veľkosť anjelov