Pavol Matija

V právnom štáte platí právo

V právnom štáte platí právo. Nie názor. Nie emócia. Nie animozita. Výsledkom vyššej kultúry spoločnosti je aj to, že platí právo, zákon, judikatúra. Teda právo vytvára kultúru do istej miery, ale ak je kultúra na vysokej úrovni – teda kultúra vedomia ľudí, štátu a predstaviteľov, kultúra správania národa, kultúra aj prežívania a citlivosti, teda vnemu na situácie, kultúra vysokej racionality, teda všeponímajúca kultúra predurčuje aj právo a jeho uplatňovanie a zároveň aj vnímanie práva a jeho uplatňovania verejnosťou.

Právo bez kultúry neexistuje, resp. je významne oslabené, kdežto kultúra bez práva môže existovať, ale iba ak je kultúrna, nie ak je to kultúra homo homini lupus a kultúra vždy prítomného kovbojstva, pretože takáto kultúra bez práva by následne bola celospoločensky likvidačná, napokon. Preto kultúru možno uplatňovať aj bez práva, ak vieme ju uplatniť, ale právo bez kultúry vlastne nie je dostatočne vymedzené a určiteľné.

Preto podmienkou uplatnenia práva zákonne, ale i racionálne, nadhľadovo a objektívne je kultúra.

Sám som bol napríklad „svedkom“ policajného zákroku, ktorý nebol primeraný. Primeranosť netkvie iba v práve ale aj kultúre. Všetko tkvie v kultúre. Ak deti nie sú naučené kultúre, dospelí nemôžu byť kultúrni. Ak dospelí a deti nie sú kultúrni, kultúrnou nemôže byť ani spoločnosť. Právo vyviera z kultúry. Ak je kultúra kultúrna aj právo a jeho uplatnenie je kultúrne. Nie právo sily, moci, názoru ale právo práva. Právo je širší pojem ako zákon. Zákon je treba vyložiť, zákon sa vykladá v podmienkach práva. Preto právo a kultúra predurčujú ale následne aj určujú zákon.

Vykonávateľ zákona nestojí nad zákonom. Ak by nad zákonom stál, mohol by nad ním stáť aj so svojím osobným, politickým a iným názorom ale aj so svojou emóciou, animozitou no dokonca i jeho aktuálnou životnou situáciou, jeho rozpoložením. Kto by žiadal v právnom štáte, aby faktory menované vyššie stáli nad zákonom? Veď občan, ale hlavne človek, člen ľudstva hľadá a očakáva pravdu a keďže naša pravda u každého môže byť rôzna, spoločne očakávame zákon.

Ako možno dospieť k zákonu v jeho praktickej rovine pri hodnotení konkrétnej situácie? Dôkazmi a na základe dôkazov. Dôkaz nie je názor, opäť. Dôkaz je niečo, čo je podopreté, čo pevne stojí  a názor nie je podopretý, lebo sa dá ľahko meniť. Preto hodnotiť právo na základe názoru sa dá, pretože každý môže mať názor na právo. Ale hodnotiť zákon na základe názoru je neprípustné pre právny štát. Právo sa dlhodobo utvára a formuje, niekedy aj mení, niekedy aj radikálne. A preto je prirodzený právny názor, ale nie názor osobný, politický, či iný subjektívno zastretý, skôr názor právneho vedca, odborníka v oblasti práva, tento právny názor napokon i právo a zákon sformoval z predtým žitej reality a reálií s prihliadnutím na nové vplyvy, ktoré viac či menej uplatnil, preto tento erudovaný právny názor zákonite má plné právo právo i zákon zhodnotiť.

Právo a zákon a priori neútočí. Útočenie je prejavom pokryteckej kultúry, kedy zbraňou útočiť nemožno, pretože to patrilo kmeňom, ktoré takýto útok považovali za prirodzený v útoku i obrane. Právo má chrániť. Kto útočí právom? Ten, kto niekoho nemá rád to vždy nemusí byť, ale väčšinou je, pretože právo útočí iba v obrane, keď sa bráni človek, život, zdravie, majetok, iné práva, teda keď sa právom bránime neútočíme. Právny štát útočí na antiprávne konanie, ale bez animozity a antipatie, pretože právny štát v prvom rade chráni, dokonca aj obvineného vo väzbe. V administratívnej rovine sú útoky právneho štáty neopodstatnené ale i smutné, pokiaľ sa nejedná o cielený útok s opodstatnením, ktorý je však preto obranou štátu napríklad vo fiškálnej sfére, ale ad absurdum sa zvrháva do paranoje podnikateľa a občana pokiaľ je priam normatívny a ucelene frustrujúci podnikateľské prostredie a spotrebiteľov.

U nás, na Slovensku sa chráni obydlie, aj ak ho máte iba z dosák prekrytých plechom. Prečo? Lebo v obydlí je život.

Vždy právo a zákon by malo prvotne chrániť život a ľudskú dôstojnosť. Vždy právo by malo útočiť a trestať tam, kde život a ľudská dôstojnosť chránená nie je. Vždy právo by malo nehodnotiť situáciu iba tak, lebo nejak musí byť vyhodnotená, ale vždy na základe preukázaných dôkazov, teda nie iba na základe dôkazov. Dôkaz musí byť preukázaný, v opačnom prípade môže skĺznuť do názorovosti, nie právnej. Aj to je právny štát. To je aj premlčanie, preklúzia, princíp právnej istoty ako taký. Lebo právo chráni. Dokonca aj páchateľa. Dokonca ho má chrániť, aj keď je vo väzení, pretože vždy právo prvotne chráni život a ľudskú dôstojnosť.

Ak nie je kultúra, nieto práva, pretože právo a zákon sú prznené nekultúrou. Človek, pamätaj na to, že právo má chrániť tvoj život, zdravie a ľudskú dôstojnosť. Človek nebuď nemý, ak sa ti deje niečo neprávne, stačí, ak vnímaš, že je to nesprávne. Vytvorme kultúru práva v právnom štáte, kde budeme veriť zákonom a právu bez ohľadu na to, kto je úradník, policajt, vyšetrovateľ, prokurátor. Nepovedal som sudca. Lebo ten má v právnom štáte posledné slovo. Ak zákon je smutný, treba ho potešiť, učiniť mu zadosť. To sa dá v kultúre práva, ktorá sa buduje zvrchu.

Napokon ale ukončme uvažovanie citátom: „all you need is love and good attorney.“ Všetko, čo potrebuješ je láska a dobrý advokát. Nie láska ľudská, lebo tá je dnes prchavá vo všetkých formách a podobách vzťahov, možno teda láska Božia a dobrý advokát, láska Božia a dobrý advokát vás nezradí.