Pavol Matija

Kľúč

Kto skôr a presvedčivejšie vytiahne z talóna upokojenie, nadhľad a zmierenie, ten vyhrá.

Pretože situácia je vážna. Opíšme si ju na základe iba pár napádajúcich situáciách.

Pred nie tak dávnymi 6 rokmi sme 2 roky poriadne nemohli žiť. Bolo to opodstatnené epidemiologickou situáciou. Čo sa ale udialo z hľadiska ľudskej osobnosti? Takmer nič. Stále žiadne useknutie starých modelov. Mám pocit, akoby tá tzv. covid – éra už ani nebola.

Pred 2 rokmi sa udial atentát na premiéra tejto krajiny. Ľudia boli v šoku. Ale možno iba 2 mesiace. Potom sa všetko vrátilo do starých a „normálnych“ koľají.

Tých situácií nielen v nedávnych dejinách sveta, ale aby sme nechodili ďaleko časom a ani priestorom, v našej krajine bolo za posledných zopár rokov možno až príliš veľa. Veľmi veľa.

Možno je čas. Nečakať „len“ na príchod Ježiša Krista. Ale začať žiť viac uvedomene. Položiť si otázku, nakoľko je Slovensko uvedomelou krajinou. Pretože Slováka, ktorý tu žije rád, trocha aj zabolí ak počúva, že niekde nás označia za krajinu „vhodnú na sociálne experimenty.“

Pretože zatiaľ stále nedošlo to seknutie. A tu môžeme menovať nespočetne veľa udalostí, káuz, ľudských príbehov… Možno sme až príliš tolerantní. Možno sme až príliš nevedomí. Možno sme málo pátrajúci po pravde.

Pretože Slovensko je krajinou, ktorá má na veľa.

Seknutie nie v zmysle, že už sa napríklad neudeje nejaká pochybná udalosť, pretože tie, prirodzene, nastávajú, nemožno im úplne predísť. Ale ak už sa stane tá 77- ma udalosť v našich dejinách. Povedzme: „do frasa“, „kde to my vlastne žijeme?“

Pretože napríklad, čítať v mienkotvorných denníkoch citujem: „o vojne v polícií“. Je… napíšme, že smutné. Ba, nie je najsmutnejšie to, že ak aj by takéto tvrdenie malo reálny základ, ale smutné je to, že sme si to poriadne neuvedomili.

Bože môj, veď tu nám pred 2 rokmi strieľali na premiéra. Na malom námestí. V malom meste.

My iba ideme ďalej.

A to je už po všetkom, čo sa udialo, na zamyslenie, že ideme ďalej.

Pretože by sme sa mali zastaviť a stáť hoci aj 4 dni a uvažovať, hlboko sa zamýšľať, potom 3 dni žialiť a plakať. A potom začať nový týždeň. Už inak.

Nielen tolerancia, ale aj zodpovednosť. Nielen požívanie, ale aj pomoc a starostlivosť. Nielen naše záujmy, ale aj ohľad na iných. Nielen právo ubližovania, ale aj právo ochrany. Nielen konzervatívni a liberálni, ale aj ľudia. Nielen budúcnosť, ale aj minulosť.

Pretože, ak nás musia kamerovať všade, na diaľnici, na ulici, v čakárňach, asi to je odôvodniteľné a dôvod sme im dali my. Vezmime odôvodniteľnosť a správajme sa tak, aby všetky kamery do roka zmizli. Pretože sme zabudli na element starostlivosti v ľudskej láske a fungovaní spoločnosti a nahradili sme ju zážitkom. Pretože spoločnosť, kde buď vyhrám ja alebo ty, je likvidačná. Pretože právo v prvom rade chráni, má chrániť – tvoj život, tvoje zdravie, tvoju prácu, tvoje deti. Pretože každý z nás má 2 ruky a 2 nohy, bolo by fajn si spolupatričnosť uvedomiť inde ako vo vojne. Pretože berieme všetko nové, veď vývoj nezastavíš, ale ide to správne, správnou cestou, poučili sme sa z histórie, má vývoj ohraničenie, kedy si povieme, ale to už nejdeme správne, to asi nie…?

Sekni s tým najprv sám. Vo svojom uvažovaní. Daj si 2 dni voľna a uvažuj, veľa uvažuj. Že takto to dobre nedopadne. Ono už to dávno nie je dobré. Len my sme s tým stáli nesekli.

Na to, aby sme našli pravdu, musíme aj pátrať, áno aj hĺbiť, veľa hĺbiť, zaoberať sa, riešiť, pýtať sa, čítať, študovať, veriť. Pretože pravda niekedy je úplne iná. A naše poľahčovanie života a všetkého, kedy sa už možno ani pravdou nechceme zaťažiť nás dovádza do plytkosti, kedy ideme ako ovce, ale aj bez pastiera. Keď ide síce ovca, ale pastiera má, nezablúdi. Keď ide pastier bez ovce, nezablúdi. Keď ale ide iba ovca, iba ide. Ovca nemá dostatok rozumu, aby mohla ísť sama. Pastierom je rozum. To je element, ktorý s tým môže seknúť bez ohľadu na vierovyznanie, rôzne orientácie, farbu pleti. Človek rozumný nechce predsa žiť v samosazničujúcej spoločnosti.