Pavol Matija

Seknutie

Našu spoločnosť nezmení (v dostatočnej miere) p. Fico ani p. Šimečka. Našu spoločnosť môžeme zmeniť len my. Už teraz.

Naša spoločnosť funguje v 4 základných emóciách – hnev, závisť, strach a pýcha. Všetky majú svoje hlboké korene. Postupne sa časom nabaľujú a vytvárajú, nazvime to, emocionálne chumáče, ktoré sa zväčšujú. Tieto 4 emócie sa prelínajú. Hnev – napríklad nahnevaný na niekoho v rodine, roky, roky, rokúce, hnev zo zákonov. Závisť – ten už má viac, už je úspešnejší, už má lepšie auto, krajšiu ženu. Strach – vlastne takmer zo všetkého, prídem o to, o hento, zomriem. Pýcha – a teraz som lepší ja, už som to všetkým ukázal. Tento emocionálny mix, ktorý sa prelína vytvára jeden celospoločensky chumáč. A príčinou toho, čo sa deje, nie je p. Fico ani p. Šimečka, ale tento emocionálny chumáč.

A teraz zmeníme svet. Zmeníme Slovensko. Sekneme s tým.

V tejto chvíli prestávate cítiť voči komukoľvek hocičo zlé. Či je to zákon, politik, osoba z rodiny, z práce, udalosť spred 20 rokov.

Práve sme zmenili Slovensko.

Toto je bod, do ktorého by sme sa mali chcieť dostať. Nie p. Fico ani p. Šimečka, ale „necítim voči nikomu nič zlé.“ Svet by začal „vibrovať“ úplne inak.

Neveríte, že to môžeme takto vykonať, urobiť? Tak verte. Je to jednoduché. V opačnom prípade sa budeme možno do konca života špárať vo svojom emocionálnom chumáči a hľadať vinníka. Vinníkom ste ale vy. Za to, ako vyzerá Slovensko môžem ja a môžeš aj ty. Lebo sme nedokázali odpustiť iným, životu a sebe. A čo hovorí Evanjelium: „milosrdenstvo chcem a nie obetu.“ Čo je nadradené všetkému? Zákon lásky: „Milovať budeš Boha celým svojim srdcom, dušou a mysľou a svojho blížneho ako seba samého. Pretože to je zákon i proroci.“ Ja a blížny. Ekvivalent. Blížny so svojimi hriechmi, omylmi, chybami, pádmi, nadaním, úspechmi a ja so svojimi hriechmi, omylmi, chybami, pádmi a nadaním, úspechmi . Preto k blížnemu necítim nič zlé. A spoločnosť sa narovnáva.

Nechceme, aby Boh nás trestal prísne (lebo to nechceme, že?) , teda ani my sa prísne netrestajme, napomeňme sa, možno poukážme, ale poďme ďalej. Spoločnosť, kde kto kedy koho dorazí je prismutná pre človeka, ktorý dosiahol taký rozvoj, aký vidíme okolo. Veď sme zbehlí, inteligentní, vzdelaní, máme autá, aký-taký majetok, ľudstvo možno nikdy nebolo tak pohľadne pekné, máme všetky možnosti na normálny život. A my sa chceme takto k sebe správať? To opäť platí „oko za oko, zub za zub“? Či platí „za zub smrť?“

Seknime to.

A zvyšky emocionálnych chumáčov, ktoré vyzerajú tak, že nemožno sa ich zbaviť, zverme v modlitbe Bohu. Kto sa nemodlí, aspoň nech si otvorí okno a pozrie sa na krajinu, kde ešte svieti slnko a stromy filtrujú vzduch. Potrebujeme prievan. Z myšlienok. Z myšlienok mieru a pokoja. Nie salvy zlých emócií a skutkov.

Potrebujem byť ľuďmi. Človek človeku človekom.

Toto bude potrebné urobiť aj na miestach, kde sú dnes vojny. Tam, kde toto urobiť vyzerá šialene a utopisticky. Ale ak si niekto myslí, že zastavíme vojnu, pomaly zbudujeme krajinu a žijeme fajn. Tak to nebude. Pretože emocionálne chumáče ostávajú. A toto je jediný spôsob ako urýchliť proces hojenia zranených krajín. Naozaj jediný.

Ak niekto nekoná voči vám rovnako dobre ako vy voči nemu, opäť iba nepozná Boha, alebo nemá dostatočné poznanie. Nehnevajte sa na nich, na tých ľudí. Kiežby boli každým stretnutím s vami bližšie k prijatiu tézy: „necítim voči tebe a ani nikomu nič zlé.“

Nikdy nebudeme všetci rovnakí, veď sme sem prišli iní – rozmanití, a to že sa nevieme alebo nechceme podriadiť všetci tým istým princípom, neznamená, že sa nemáme a nemôžeme naučiť spolu žiť na zemi.

Slovensko vieme zmeniť už dnes. Teraz