Pavol Matija

Bolo to nanič ?

Pán Boh, myslím, vždy chcel, aby sme sa vrátili k sebe. K svojmu svedomiu. Doprostred vlastného ticha.

Namiesto toho sme budovali nazvime to, bájny hrad, hrad vlastnej slávy, kde ostávali obete, ale hlavne, že obeťou sme neboli my. Budovali sme ďaleko od seba.

Zo svedomia človeka prichádza návrat k Bohu. Je už až trápne, že sa pred aj svojimi blízkymi musíme ospravedlňovať, že spomenieme vieru, duchovnejší text, pretože nás označia za svätuškárov, fanatikov. Žiaľ, sme v situácií, kde už kresťanmi sú najmä „fanatici“. Ostatné zaniklo, bolo nahradené poľudštením, svetskosťou, inými náukami, teóriami. A potom tu je opak, úplne pohanstvo.

Evanjelium je úplne jasné a zreteľné.

Ale pozor, vôbec to nebolo nanič. Od svojho narodenia každý z nás určite urobil mnoho dobrých vecí. Focus on the good nech sa stane symbolom ťažkej doby (pozn. focus on the God?), pretože nič zlé sa nám v živote skutočne nedialo, všetko nás to malo priviesť k čím úprimnejšej viere. Pre tieto časy ďakujme za každý nádych, za každý pohár vody, za každé espresso buďme nadmieru vďační. Najväčším darom je dar života. A ani my sme tu už dávno nemuseli byť. A prečo sme tu? Lebo každý milimeter sveta i nášho bytia je v Božej moci.

Upriamme sa teda nielen na večný život, ale na to, že kým žijeme fyzicky, môžeme odčiňovať, modliť sa, byť vzorom pre iných, odpúšťať, bojovať za dobré, smiať sa na iných, priať iným dobro. Žili sme tak rýchlo, že prichádza čas, kedy je čas spomaliť. Pretože bájny hrad nemá zmysel. Zmysel má naša čistota a dobro všetkého druhu. Buďme teraz vďační, že môžeme prísť bližšie k sebe.

Kým človek necíti plač svedomia, cesta k Bohu je zahataná. Plač svedomia otvára dvere pokore a pokora otvára oči pravde. Len v pokore sa obnovujú životy.

Ak sme si nevážili, že môžeme trikrát v roku dovolenkovať, vážme si obyčajný život. Život je dar.