Pavol Matija

Jeden večer ako mnohé iné, naozaj hrozný príbeh

treba nájsť hranicu medzi nedôstojnosťou a realitou

neznížiť vážnosť, vidieť čo je pravda, čo už nemilé

bolo raz i také príslovie, dnes platí, že život je hrou

Napojený na vyššiu geometriu, iba to treba chápať

ty ideš, ale ak chápeš, len vnímaš a zapájaš sa správne

ak niečo nejde podľa predstáv, nedostaň amoku záchvat

Boh vidí, vie, cíti, iba On vie vybaviť to včas a riadne

Ako dnes trpia mladí, keď chcú vyrásť a ešte nevedia ako

staré rady, nevyžiadané, už v takom šialenstve neuplatníš

je to útlak, tvári sa vážne, prichádza vždy s inou maskou

a mladí, mladí, nechcú, veru, tak skoro zabúdať na sny

Kto je mladý, otázka zbytočná, zabaví sa s nami aj jubilant

do sedemdesiatpäť je vstup, nad už len dvere budú strážiť

pretože veríš v ducha človeka, duch človeka – navždy diamant

neprídu dnes tí, ktorí ťa sklamali a mali si ťa najviac vážiť

Život sa vyvíja, nie sú to dve strany mince, ale minca iba jedna

lebo raz máš chuť súdiť, a potom pozeráš, sám si odsúdený

človečenstvo vonia, všetci sa objímame, nechceme sa trestať

kričíme po sebe na chodbe už, čo po tom, že uši majú aj steny

To teda treba vysvetliť, že zákon je veľká vec, ale srdce neprekoná

aby si chápal, žiadni zlí ľudia, iba dobré dievčatá a milí chlapci

ktorí smútia pre nepochopenie, nesú kríže, v nebi už dnes sú doma

zamknutí v akváriu, aby dáky revízor akože náhodou nechcel strašiť

Ešte stále nechápeš, že možno v niečo veríš, ale nie je to pravda

nikto nejde nikoho zabíjať, škodiť mu, robiť zle, nenávisť tu nie je

svet vážny, čím vážnejší, tým viac, kamarát môj, žiada sa sranda

ty vieš, čo je byť vlastne od narodenia v cudzom svete väzeň?

Veď sme prišli zhora a zrazu toľko obmedzení, že duši je tesno

dali nám miery, zapísali kdesi, nejaké čísla a my, že iba láska

tak sme rástli, že treba bojovať počuli, i obliekali nás do dresov

a tak sme iba prosto prišli na to, že chceli nás obliecť do nešťastia

Dnes mileniáli drzí so zetkármi si hľadia do očí, v šťastí tečú slzy

už bájny grécky filozof vravel, že tá dnešná mládež je hrozná

na smútok, utrpenie, strach, hnev, je to, veru, príliš krátky pobyt

a tak teda viera v moment je možno jediná správna móda

Možno nevieš, koľko vieš toho navnímať, ak veríš v prítomnosť

a odpustil si všetkým i tým čo ťa práve teraz zrakom chcú skoliť

zem a nebo, medzitým snáď len to čisté srdce je jediný most

my sme všetci akísi, poznačení človekom a len jeden je Dobrý

Tak poďme spolu v odpustení, verte, že to potom bude smiechu

pozerajte teraz, hudba už hlasnejšie nemôže, kamsi sa rútime

máme iba dobré úmysly, nebo v duši, na sebe mikinu a čiernu vestu

šialený moment, keď nijako, ale že nijako nevieš odísť od chvíle

Ľavá a pravá hemisféra, uprostred bliká bez oddychu corpus callosum

nemáme kedy byť uvoľnení, my práve teraz totiž budujeme svet

zapiť sildenafil vínom, spojiť čokoládu s dymom, tvrdo zľaviť z dress codu

môže ti byť jedno, kedy zomrieme, aj tak neprídeš nám na pohreb

Na hranici afektivity, ver, ale aj tak tá emócia je úplne pod kontrolou

videl som ťa, ako si drzo klopal na dvere, zatiaľčo ostatní stáli v rade

na duši už sa nedorátaš tých monoklov, ale ísť, iba ísť, je možnosťou

niektoré veci sú chlapčensky čisté, i keď tebe javia sa tak nehorázne

Všetci chcú nakupovať, vytvoriť si látky, smiať sa, dať si kávu s ľadom

srandičky mali prejsť, ale neprešli, pretože život je umenie, nie väzenie

tí už sú dávno odsúdení, tých už nemá viac kto odsúdiť, to už sa stalo

zas volajú nám všetci vážni, hlavy v smútku, povedz im, len dnes nie

Hrozné to je, žiť v meste, ešte horšie blízko mesta, svetlá svietia v noci

nehľadaj v tom líce a rub, to je duša a myseľ toho istého človeka

a čo sa stane, napokon nad ťažkým ráciom vyhrá iba jeden jediný pocit

pretože aj keď si už možno neveril, Všadeprítomný ťa nemôže zanechať