Počúvajme (aj) mladých
„Kto nebude ako dieťa, nevojde do nebeského kráľovstva…“ odkazuje nám Pán Ježiš. Nie teraz cez fax, poštu, ale cez Bibliu. Dogmatika spoločnosti roky posúva na riadiace pozície, na tróny, na vypočuté miesta starších ľudí. Kto je starší? Pri starostiach bežného človeka sme všetci tak trocha mysľou starí. Vypočutí majú právo byť aj mladí, mladší.
Prinášajú inú optiku. Spoločnosť postavená na nejakom staršom nemusí byť jediná. Je to ilúzia vzorov. Prežitá. Rodičia nepočúvajú svoje deti, nemajú s nimi reálny vzťah, sú zahltení prácou, často vnucujú deťom svoje predstavy o fungovaní všetkého, pritom by ich mal sprevádzať najmä nepríjemný pocit, že nepočujú vlastné deti, že nie sú ich kamarátmi a umelo sa pridržiavajú ilúzie vzoru – rodič – vodca.
„Azda môže viesť slepý slepého…,“ čítame v Biblii. Neznamená, že ak má niekto po 60tke, že je úžasný. Mal by mať viac skúseností, prirodzene. Ideálne ak ich má tak trocha aj z vlastných chýb, lebo vie chápať chyby iných. Často však nemá rozsah vnímania situácie. Je naučený tak a tak. A často to tak a tak nie je.
Detská duša a aj duša mladého človeka túži byť vypočutá. Nechce mať nalinajkované, že počítač na dve hodiny denne, lebo ja som rodič, chce mať vysvetlené na základe dvojstranného vzťahu a tiež takto aj pochopené vzájomne, prečo ten počítač je vhodný maximálne na dve hodiny denne. Dnešný rodič by mal (mohol) byť rodič – kamarát.
Opäť sme pri problematike chápania medzi človečenstvom ako v predošlých zrniečkach svetla. Tu je nutná istá miera empatie, čomu oponuje samotná dnešná do istej miery spoločnosť psychopatov, ktorá velí víťaziť, najmä vlastnému názoru, byť silný, porážať, presadzovať. A mladí až takí bojovníci nie sú. Nemali sa nimi kde stať, sú viac umeleckí. Ale zato viac rozvinutí. Dáte svojmu dedovi posúdiť obraz, umelecké dielo, on povie: „pekný“, dáte obraz posúdiť mladšiemu, napr. vnukovi, hneď zbystrí na použité farby, precíti dojem z obrazu, nielen samotné vyobrazenie na ňom, do pár sekúnd zanalyzuje dielo. A dedovi sa obraz videl byť „len“ pekný.
Chápanie sveta dnes je vlastne súboj generácií. Starí povedia: „to nie je normálne.“ Generácia 20ročných povie: „tí starí nie sú normálni.“ A kto má pravdu? Rovnovážny súd má pravdu. Umenie hľadať pravdu. Pravdu má človek, ktorý vidí obraz ako „pekný“ a dokáže ho aj „zanalyzovať“. Je super, že mladí a starí sa vedia dopĺňať. Nemalo by sa to diať len štýlom „ja som niečo prežil.“
A čo je posolstvom všetkého napísaného? Hľadajme k sebe ako-tak cestu. Nebuďme zatrpknutá spoločnosť nejakých iluzórnych vzorov, ktoré nemajú pôdu pod nohami, lebo nemajú sebavedomie. Čo je to sebavedomie? To nie je veriť si, že som super, mám na to. Často to je chcené sebavedomie, ireálne, vysnené. Sebavedomie je vedieť o sebe. Poznať sa. Tu som lepší, tu slabší. Ale poznám sa. A preto stojím nohami na zemi pevne.
Nikto nepotrebuje spoločnosť akože sebavedomých. Potrebujeme spoločnosť chápavých, pochopených a vypočutých. A čo? Počúvajme mladých (mladších), často majú fakt super a správne názory.


Celá debata | RSS tejto debaty