Pavol Matija

Porazené vlády

Duch neistoty vznášajúci sa nad spoločnosťou nie je predzvesťou ničoho dobrého. Stav, kedy sme chceli robiť kocku oblou, odstrániť jej isté a ostré hrany a nahradiť ich niečím, nazvime to novým, dospieva do bodu tzv. spätného rázu. Kocka je predsa vždy hranatá.

Kocky sú hodené? Asi boli hodené od počiatku a vždy ten človek-človiečik, keď sa dostával do stavu nad-človeka, opäť zistil, že je len človekom. Človek tvorí spoločnosť, spoločnosť tvorí človeka, je len pár ľudí, ktorí tvoria spoločnosť, zvyšok človečenstva tvorí a pretvára spoločnosť. To znamená, že bežný človek má minimálny vplyv na vytváranie spoločnosti, môžu ju tvoriť v rámci spoločenstva, ktorého je súčasťou ako kamaráti, rodina, kolegovia, ďalej sa však nedostane, zopár ľudí chopiac sa vlády má už väčší vplyv narážajúci ale na svetové elity.

Každá vláda bude len vládou porazených. Či bude ružová, červená, iná. Bude vládou porazených, kým nezačne skutočne tvoriť spoločnosť na základe pohľadu do zrkadla pravdy o stave všetkého a na základe aj dlhodobých vízií, morálky, trvalých hodnôt a mieru medzi človečenstvom.

Ukazovatele boli tak zanedbané, že už sa nevyhneme spätnému rázu. Cieľom však nie je a nemá byť narýchlo zasahovať do ukazovateľov, ale človečenstvu veci vysvetľovať, chápať človečenstvo a viesť ho k dobru.

Aké ukazovatele? Takmer všetky. Sociálne veci – prečo nemotivujeme ľudí, aby si aj oficiálne t. j. cez odvody ukladali väčší pomer na svoj osobný účet namiesto nechcenej solidarity,  ktorá je pozostatkom niečoho, po čom túžime ale nemá oporu v racionálnej spoločnosti, ktorá v prvom rade chce  rozhýbať mozgové bunky, vôľu a svaly konkrétneho človeka, aby bola zdravá a rozvíjajúca sa a nespolieha sa na to, že človeka bude viesť, kdesi smerovať, aj keď bezcieľne. Dôchodok je a bude snom mnohých. Istota peňazí pod vankúšom, ideálne teda v trezore, aby sme mohli spať je istejšia ako niečo sľúbené, že bude dobré, že bude dosť a bude dosť pre všetkých. Lebo pre všetkých určite dosť nebude. Tak čím skôr príde oživenie snahy každého jednotlivca aj motivačnými zásahmi štátu počnúc výchovou občana a vzdelávaním občana od primeraného veku, tým skôr sa začne záchrana sociálneho systému. Rodičia zlyhali, sami sú často zvláštni zasiahnutí rôznorodými trendmi neznajúc vyselektovať potrebné od nepotrebného ba nežiadúceho, preto ostáva na stole otázka, kto bude vychovávať a kto bude učiť?

Zdravotníctvo zabudlo na prvotnú perspektívu nielen uzdravovania Ježiša Krista, ale aj takú Hippokratovu prísahu, kde hlavným cieľom je uzdraviť, pomôcť nie vybaviť, zabudnúť a zarobiť. Trend bohatého lekára síce vôbec nie je zlý, pretože dlhodobo bol lekár na vrchole spoločnosti, otázkou ostáva či je ešte zachovaný aj rámec etického líderstva a pozornosti venovanej každému pacientovi, ktorý je ešte stále braný ako človek a nie istá peniazmi vyjadriteľná veličina. Dohľad nad zdravotnou starostlivosťou je aký je, preto vzorom by mohla byť zmluva, kedy si každá rodina bude môcť zazmluvniť svojho lekára, tam by dohľadom mohol byť samotný vzťah dôvery medzi rodinou a lekárom, ktorý po narušení by prirodzene skončil. Lekár by bol odmenený aj nad rámec, snažil by sa, rodina by mala srdce na pokoji, lebo by lekárovi verila. Nateraz ostáva zahltenosť, krik v ambulancii, nervozita, čakacie doby, nízke ohodnotenie a veľakrát aj neodbornosť.

Panstvo práva je všepresahujúce a ľudia mu musia veriť. Neveria justícií, keď celosvetovo bola či je aj prostriedkom na vybavovanie si politických účtov. Súdnictvo nech čnie nad všetkým. S nadhľadom, rozvahou, dostatočnou čistotou. Panstvo práva môže byť väzenie, ktoré nechceme rešpektovať ale môže byť aj dôverou v istú veličinu, na ktorú sa môžeme v každej situácií spoliehať.

Podnikanie, hospodárstvo, dane – previazané štruktúry vytvárajúca hodnoty. Načo ideme škrtiť ľudí „emisnými limitmi na dýchanie“, keď namiesto zeleného úpadku si môžeme povedať, že budeme vo veľkom sadiť nové stromy, podporovať faunu a flóru, ktorá nám to vráti životom. Načo kade-tade plátať daničkami, keď stačí jedna už spomenutá inými – daň z bohatstva, na ktorú tak vyzerá by sa už pomaly ale isto aj bohatí radi dali. Čím viac paušálnosti, tým menej byrokraticko-administratívnych povinností. Aj to je vízia, zaplatím za istý obrat istú daň, isté odvody a nemusím zbierať každý bloček. Podnikanie už dávno nie je slobodné, je to systém neustálej kontroly seba samého, odosielania nekonečných výkazov, získavania zložitých povolení na „stavbu oplotenia k domu“. Veľká časť energie podnikateľa ide do procesovania a administrácie a nie do rozvoja.

Sociálne veci, zdravotníctvo, súdnictvo, podnikanie, mohli by sme pridať školstvo, ktoré vôbec u nás nie je až tak zlé možno však bude musieť suplovať viac výchovnú zložku prvotne danú rodinám, to sú všetko funkčné systémy spoločnosti, ktoré najviac presahujú do životov ľudí, sú najviac tvoriace spoločnosť.

Všetko speje k osobe človeka. Človek žije dlhodobo v reformách, ktoré nevie spracovať a prichádzajú novšie reformy. Ľudia už nechcú zmenu, ale stabilitu. Stabilitu však pri spätnom ráze napr. aj hore skromne opísaných dlhodobo zanedbaných záležitosti vlád v dohľadnej dobe bude maximálne ťažké dosiahnuť reguláciami, zmenami zákonov, teda tým na čo sme boli zvyknutí doteraz. Teraz nastáva skôr čas priniesť pochopenie, ktoré sa stane nástrojom spoločenského zmieru v spoločnosti zasiahnutej spätným rázom dlhodobých zanedbaní politík a jednoducho povedané – spätným rázom vlastného zla.

Je zbytočné hovoriť o zmene bez zamerania sa na zmenu človeka – rozvíjaním jeho hodnotového nastavenia, poukázaním na chápanie vyšších princípov, morálky, ľudskosti, etiky či toľko odmietanej viery v Boha. Opakom ostane napriek hlásaným perspektívam a opäť akýmsi zmenám len usporiadanie sveta prostredníctvom sily.

Preto, keďže všetci nemôžeme byť svetaborní, ostáva nám zamerať sa na nás, každý na seba. Na osvetlenie vlastných postojov, prehodnotenie životného smerovania, nájdenie nových múz a ideálov žitia v dobe zlomu, uvedomenie si vážnosti aktuálnych časov a úplne stačí, ak na začiatok teda začneme vplývať na vlastnú osobnosť. Spoločnosť začína a končí u človeka, ktorý je nositeľom niečoho. Pretvoriť svet je možné pochopením, pretože násilný vplyv časti konzervatívna a liberálna smeruje len k neustálej konfliktnosti. Na liberálno a konzervatívno možno zabudneme „keď nebude na chleba“. Dojmom z dneška však je, že chlieb je druhoradý, prvoradý je vlastný názor a ľudská pýcha. A čomu predchádza kedykoľvek a akákoľvek pýcha? Pádu. Kým nezačne vládnuť nateraz ideálne sa javiace pochopenie, rad radom budú všetky vlády len porazené.