Idem za tebou, báseň, hoc sám nie som romantik
idem a neviem prečo, sám žasnem, ty prídeš hoc sa nesnažím
prichádzaš a oproti idú ľudia, na ceste vlastne akej?
Či vieme, kam ideme, či už sme v nebi a či na dne
Stretávam ďalšieho známeho, čo nemá rád tento svet
upadnutý, sklamaný, i keď má veľa, radšej chce ísť preč
nech len orodujú za nás všetci svätí v modrom nebi
lebo už vieme, vieme, že je ľahké len-tak uviazať či streliť
Prežili sme všetko už do mladoveku, sme tu už v poznaní
vystrelené proseká, cigary tu a tam, sme čistí, no i bastardi
sme bližšie k skonu každou sekundou, no život sa násobí
každou zradou, úkladom, tiažou, ba nestali sme sa bezmocní
Mučení dňom, mocou ducha i nedobrými ľuďmi
stávame sa takto života tu len ešte viac súci
nerozloží nás projektil strachu, ohvárky a boja
pozri sa hore, čo chceš, či hocijako žiť či zanechať odkaz
Zvykli sme sa prejaviť veľkosťou domu a výnosu
tak žijeme vo veľkej veľkosti, no iba samú prázdnotu
naproti tomu báseň je plodom ducha, lebo neprichádza z tela
ako modlitba, žaloba právnika, slovo hocakého malého človeka
Ja báseň velebiť nemôžem, lebo je vyjadrením prečistým
sám taký nie som, napíšem a budem musieť ísť pre zisky
rozpor medzi duchom a človekom vyvážiť je ťažké nám
to telo však samé nemá zmysel, telo je len chrám
Zlo a dobro jasne existujú, sme v zápase, ktorý končí smrťou
zberáme na misky váh, ktože vie, aké je to konto
bijeme sa a aj modlíme, niekedy dnešok popiera včerajšok
ale niečomu musíš byť naklonený, niekde predsa ide ten krok
Básňou nesúdim, je úkazom svetla vlastne i pre mňa
v dobe tejto, dobe akej, kde pre báseň niet miesta
napájame deti aj naše telá jedlom, prácou chceme žiariť
na konci dňa ostáva vlastne len ten pocit zvláštny
Žijeme, no či vlastne vieme ako, či nie sme len bezprizorní tuláci
v pasci nenápadných duchov, v úplne šialenom zajatí
z človeka akoby ostali len svaly a krv a iba deň bez budúcna
všetko je dobré, koláče, kávy a kto sa zamyslí, nech ju bludár
Kde je pevnosť, tá hodnota, čo veru nikdy, nikdy nepoľaví
v dobe ľahkosti, keď aj prostitútky musia dávať zľavy
v dobe, kedy pánom je ten, ktorý hocijako nahanobil
a ten, čo skladá tehlu po tehle, ostáva v závese sťa debil
Vlastne, to ma baví na básni mojej, že to nie je rigidná tvorba
rým taký, onaký, štýl Boha i človeka, aristokrata ducha
aj úplného vydedenca, kovboja aj diplomata
napadaného bojovníka, čo veľa prežil a môže dávať
Na mieste, kde sa vraj pohyboval Márai, nuž, čo ja viem
a ja tu tvorím, či len čmáram, je to zánik a či sen
prekliatie i požehnanie sa snúbia v živote, v minúte sa striedajú
včera bolo víno Devín, ráno po ňom ostala mdlá pachuť
Život žijem, lebo dýcham, ten život ako notová osnova
nôt utkaných mnou i inými, je to úžasná rýchla jazda a i poroba
chvíľu žiješ, potom musíš zomrieť, aby si videl, žil si ako
duša sa zjaví pred Bohom a z človeka ostane vyzlečené sako
A či viac je ten dom potom, kde budú žiť náruživé deti
alebo slovo básnika jak žalobcu ľudí, čo sám vyšiel zo žalára tmy
veď povedať inému, že nesúdia len tie pozemské súdy
je úkon veľký, lebo súdia nás i naše dni, je Boh i Zlý
Celá debata | RSS tejto debaty