Pavol Matija

Nebude stola

Čo je výsledkom práce človeka? Okrem produktu, výslednej služby, aj zárobok. Na čo je určený zárobok? Mal by sčasti ostávať na horšie časy. Mohol by sčasti byť použitý na pomoc núdznym, chorým, chudobným, hladným. Mohol by byť mladšími distribuovaný starším, ktorí už sú odkázaní na dôchodok. Ale náš zárobok sa rýchlo hromadí, iba u niektorých, to je jedna vec, druhá vec je, že sa rýchlo rozkotúľa. U ktorých sa rýchlo hromadí, otázne je, či je to osožné, či je to z čo najpoctivejších zdrojov, či to je využívané aj na prospech ľudstva a okolia. U ktorých sa rýchlo rozkotúľa, platí akoby: „syn môj, už si prehýril s neviestkami…“.

Prichádzame teda k účelnosti využitia zárobku, lebo peniaze nie sú ani dobré a ani zlé. Kto ich má veľa, mohol by pridať tým, ktorí majú menej, dá sa to rôznymi spôsobmi. Kto ich prehýril, nakoniec ich nemá a iba trpne, že čo ďalej.

Svet pitia kávy je zaujímavý. Čo ak ale nebude stola, na ktorom kávu budeme môcť vypiť? Čo ak budeme chcieť povedať aspoň: „poď na vodu…“ a vody bude málo, menej, nebude? Čo ak bude voda cennejšia ako dnes drahá nafta? Čo ak zistíme, že nevidíme, čo máme, mali sme? Že si to vôbec nevážime?

Svet pitia kávy nie je samozrejmý. Svet pitia kávy to je len obraz. Istej istoty, istého pohodlia, istého oddychu a spoločenstva. Ak zoberiem stôl, nemám kde kávu vypiť. Tak sa možno vrátim domov a uvažujem, ako mi bolo dobre, keď som pil kávu v kaviarni za stolom. Pretože samozrejmosť musí stratiť to, že ju za samozrejmosť považujeme. Samozrejmé nie je ani to, že ráno sa nám rozlepia viečka. Ale človek v humbuku sa kdesi ponáhľa, nadobúda, stráca, nevidí. Prichádza takto o dni. Život je ťažké plánovať, napríklad aj firmy nemôžu veľmi sa spoliehať na dlhodobé a ani strednodobé plánovanie. A dospievame k tomu, že pravdepodobne aj Boh týmto chce, aby sme menej plánovali a žili deň. Ocitáme sa zrazu v dni, kde neexistuje týždeň a mesiac nevidno.

Takto postupne dospievame do štádiu, že plány sú márne a ďakujeme za dni. Plánovali by ste niečo teraz v Libanone? Čo by ste plánovali teraz na východe Ukrajiny? Účelom tiaže je dostať nás čo najbližšie k momentu. K uvedomeniu. Pozerám a zrazu nie je pravdou to, v čo som veril, čo som si myslel. Istota týždňa je preč a musím žiť ten deň.

Iný obraz je v tom, že nás doba „keď nebude stola, pri ktorom by sa mohlo hýriť“ vráti napríklad k príprave pokrmov doma, teda k vareniu, k váženiu si vody, pitnej aj zavlažovacej, a možno nás to vráti (s prepáčením) aj na tú „primitívnu“ roľu.

Vráti nás to do vďačnosti, kedy synovia nebudú hýriť a neviestky nebudú neviestkami. Kedy si budeme vážiť aj peniaze. Možno tie peniaze už budú mať takú hodnotu, že nebudú mať hodnotu na míňanie, ale na prežitie. Z dvestovky sa stane deravý groš. Kto veľa dĺži, musí napokon veľa splatiť. Ak nemá ako, nesplatí. Preto východiskom je doba, kedy splatenie bude nepotrebné a málo podstatné a dôležité bude prežitie. A opäť sme pri rukách človeka, ktoré už možno nebudú držať šálku kávy, ale budú pracovať na prežití. To už sa deje vo viacerých častiach sveta. Minule sa mi dostal do uší názor jedného Ukrajinca, že: „vy sa tu vôbec nebojíte…“.

Kým je na hry, myslíme si, že bude aj na chleba. Ale chlieb treba vyrobiť. A čím viac hráme hry, tým menej chleba vyrábame. Preto nastáva súženie aj u nás, lebo hry a ich hodnota prevýšili hodnotu chleba. A kto si myslel, že rožky vydržia v dostatočnej kvalite uložené v natlačenej špajze, zisťuje, že pečivo má hodnotu, len kým sa dá spotrebovať. A to sa dá spotrebovať, kým je, teda kým jestvuje spotrebiteľ, kým je živý. Ak pôjde o život, už až tak nepôjde o rožky. Hoc by ich boli plné štyri regály v špajze.

Preto ďakujme, kým môžeme ďakovať. A stoly majme aj doma, v domácnosti, nielen na vyloženie propagačnej vázy, ale aj na konzumáciu pripraveného jedla. Lebo stôl, na ktorom sa hýri mizne niekedy až ako posledný, paradoxne.