Pavol Matija

Ako to je s čistotou?

Nevieme. Lebo vie iba Boh. Samozrejmý je morálny imperatív Božích prikázaní, nielen šiesteho či deviateho prikázania, čistota je všetko, teda nielen tá mienená čistota. Vezmem pohár a nalejem doňho vodu, vypijem, odložím, o hodinu ten istý pohár chcem použiť opäť. Je čistý alebo už nie? Prvoplánovo je čistý, čo ak však obsahuje rôzne mikroorganizmy, sedimenty, prach a iné.

Takže s čistotou to je dosť ťažko. Ťažké je ju posúdiť. Ak niekto dostane ranu od života, okolia, často mnohí povedia, že napríklad zle žil, niečo hriešne konal. Ale čo ak trpí napríklad pre hriech predkov? Čo ak je to útok diabla na veriaceho človeka? Čo ak konal v nevedomosti? Čo ak mu iní ublížili tak, že už psychicky veci „nedával“ a tiež urobil lotrovinu?

Pustím pieseň. Pútavá melódia, dobrý beat. A že text je zlý, vraj. Talent nemožno odmietať, lebo talent je od Boha. Kto ho ako prejaví, to už je druhá vec. Ale vo výpovedi človeka je aj ľudskosť, jeho obyčajný život, nielen „chrám“. Takže umelec tvorí ako cíti, možno v dôsledku prežitého, ale koľkým spríjemní deň? Tí ani textu nechápu, ale zrazu sú iba veselší. A aj o tom to je.

Byť iba tuhý, rigidný, znamená tvrdo uplatňovať zákon, ale nectiť človeka v človeku. Ak je človek na obraz Boží, tak by sme mali ctiť aj človeka. Aké by to bolo, ak by sme všetci boli rovnakí, obdarení rovnakým talentom, nadaním, rovnakými prejavmi? Nuž, totálna nuda. Preto nechať človeka byť človekom je možno viac ako nasilu ho nútiť, aby bol iným človekom. Ľudstvo je ako košatý strom, rôzne lístie, ovocie, obdobia stromu.

Keď tak sa zapozeráme do Svätého písma, Pán Ježiš nemal rád odsúdenie človeka človekom, ustanovil lásku ako najvyšší zákon. Ale nezľahčujme. Lebo mzdou hriechu je smrť, i to platí. Mzdou hriechu je úplný úpadok, demoralizácia a bludnosť.

A najviac je nájsť tú rovnováhu. Medzi človekom, ktorý všetko povoľuje, možno i zlé chváli a človekom, ktorý by obmedzil ešte aj vdychovaný kyslík iného človeka na ulici. Tejto rovnováhe sa treba učiť.

Nachádzať čistotu v Bohu, ale aj v človeku. Pretože niektorí k viere vedení neboli, ale žijú ľudsky čisto. A tí, ktorí k viere boli vedení, možno sa chceli stáť etalónmi čistoty.

Viete, koľko je v človeku ľudskosti a človeka, ak chce? Veľmi veľa. Do ľudskosti sa však treba naučiť a dovzdelávať. Nevydávať sa hriechu kvôli všetkému zlu s tým súvisiacemu, ale odpustiť si vlastný hriech aspoň o 4 dni neskôr než nám ho odpustil Boh. Lebo, ak život je proces, nemožno ustrnúť v 20. roku života, zastaviť všetko následne dobré a nevidieť. Hoci otvoriť si oči cez čistotu pre Boha, pretože kto spozná život s Bohom, vlastne nikdy nie je sám. Kto sa chytí do pasce vlastného neodpustenia, sám sa gniavi. Kto iného prísnejšie súdi než Boh, nepozná ľudskosť a odpustenie. Kto sa prichýli iba k hriechu, už prestal byť Boží.

V čase absolútnej krízy zeme je načase vykročiť k Tomu, Ktorý prichádza. Kto spozná a zacíti Božieho Syna, s ľahkosťou sa zriekne bohatstva, mileniek, slávy…

Čistota teda bude v očistení. V obieľovaní rúcha. Ktoré je možno maliarove, zafúľané od farieb pestrej palety života, alebo zváračove zašpinené od práce živenia v ťažkosti života, alebo kominárove od sadze dymu. Ale základným princípom bude vôľa očistiť sa. Ak sa taká cesta začne, cesta očistenia, nebolo by normálneho človeka, ktorý by z nej chcel zísť. Čistota teda je skôr proces v jej dosahovaní, lavírovaní medzi osožným a už zlým, cestou medzi človekom sveta a nebešťanom, chodníkom, ktorý končí v hodine smrti človeka, kde začína život alebo smrť. Boh je aj vo vtipe, úsmeve, malom živanstve, v maliarskom plátne, v básni umelca, v blbej poznámke, v pochopení pre človeka v človeku, jedno kde nie je, je určite v nenávisti a jej plodoch.