Pavol Matija

Hľadajte agapé, nie(len) eros

Svet blúdenia je perióda vyskytujúca sa v dejinách človečenstva vtedy, keď je dobre, keď je blaho. Ako som už písal v zrniečkach svetla, história je prežitá a tak aj ľudský život je prežitý. Buď sa z histórie poučíme, nerobíme tie isté chyby, alebo históriu opäť rovnako zle zopakujeme. Babylon, západorímska ríša, predtým možno Egypt v čase najväčšej slávy a mnohé iné periódy, kedy sa človek mal tak dobre, že už nevnímal Boha pravého, ale postupne upadal do beznádeje vlastného pomýlenia.

Ak v básniach používam pojem „nevedno“, je to pojem, ktorý dosť priľnavo vystihuje realitu u nás. Nevedno je stav istého nevedomia, stav kedy sa nevie, nevie sa či niečo platí alebo nie, deje sú zastreté, nejasné.

Nevedno začína u človeka, ktorý sa odkláňa od Boha. Volí si iné teórie, postupy života, filozofie. Nebuďme žiadni náboženskí fanatici, lebo Boh vie, že človek je človek a ak by nás prísne súdil, zem už neexistuje. Buďme normálni ľudia, ktorí chcú mať istý základ. Základ, ku ktorému sa môžu aj po vychýlení vo svojom živote vrátiť. Základ, ktorý ich nesklame a neoklame. Základ, ktorý je pevný, najpevnejší. Základ, ktorý ich neodmieta nikdy.

Naproti tomu si ľudia (niektorí) dnes „hopsajú“ životom tak trocha bezprízorne. Nevidíme cieľ, strácame nádej, iba žijeme, potom trocha pracujeme, potom oddychujeme, potom sa napĺňame duševnými obsahmi zo sociálnych sietí a televízie. Výsledkom na konci, ale až na konci, je vyprahnutý človek. Bylina bez vody. Dovtedy to vyzerá zaujímavo.

Pokiaľ Boh je Láska ako znie Jeho základná definícia, človek by sa mal snažiť precitnúť v láske k Bohu, iným, tvorstvu a sebe. Ľúbiť Boha za dar života, veď všetko je od Neho, iných mať rád aspoň tak ako seba samého, pretože my sa nemáme sami až tak radi, či? Vyčítame si omyly, pričom, myslím, že omylného nemožno súdiť pre omyly, sme citovo zranení rodinou, známymi a inými, to všetko nenapomáha prúdeniu Božej lásky k nám, do nás. Tvorstvo je všetko ostatné, napríklad aj krásne hnedé zrnko kávy, voda, slnko, vietor, dážď… kto by to nemal rád? Tvorstvo je aj hudba, kde každý vydá to, čo ma vnútri, preto nemožno odmietať hudbu, lebo je tvorená talentom a talent je od Boha. Podnecuje. Možno odmietať „kvapku vína“? Možno odmietať ľudskú krásu? Možno odmietať úsmev a večné vtípky? Veď to všetko je tvorstvo.

Ale pozor asi, lebo popritom všetkom sme zabudli na agapé rozmer lásky. Tvorstvo, iných máme tak trocha pre seba. Nechceme o nič prísť a chceme veľa dostať. Nevieme sa dať. S rozumom, prirodzene.

Agapé rozmer lásky je aj k tvorstvu, aj k tým, s ktorými nežijeme ako s partnermi, manželmi… agapé môže byť všepresahujúca láska. To je skutočný liek na dnešok. Možno nie láska romantická, infantilná, ale láska pomoci, pravdy, napomenutia, porozumenia a ak treba tak aj láska drzej poznámky a činu.

Eros, teda láska vzplanutia, spôsobila to, čo dnes vidíme všade, veď ľahko vzplanúť, ak je toľko pekných ľudí. Ale čo potom? História ukázala, že eros vydrží nie tak dlho a nie úplne všetko. Preto agapé potrebuje doplnenie erosom, ale eros neprekračuje agapé a nikdy neprekročí. Eros je podmanivý a kto si chce podmaniť, nemiluje. Agapé sa ukazuje v čase, kto čo robí, ako hovorí, aký vnútorne je. Eros je láska blysnutia sa.

Čo som tým chcel vysloviť? V našom svete sme neprijali výzvy na zmierenie. Teda Babylon, mocný Egypt, západný Rím sa iba zopakuje a treba byť pripravený. Ak istá krivka prelomí istú hranicu, cesty späť niet. A to stačilo iba včas otvoriť vlastné vedomie pravému zraku upnutému (tak normálne) na Boha. Lebo ak človek lieta, musí zistiť, že má nohy. Lebo, ak človek podlieha hrám, musí prísť o chlieb. Lebo ak človek neverí v chlieb, musí v chlieb začať veriť.

Inak, aj „Duch Svätý chodí po zemi“. V živote sa nám naskytujú obrazy, od Boha, ak sme vnímaví. Včera ráno, keď som čakal v aute, naproti pod stromom jeden sivý holub usilovne asi 15 minút zobal drobnú potravu zo zeme. Holubica ja základný symbol Ducha Svätého. Holub je spätý nevyhnutne aj so zemou. Taktiež iné symboly Ducha Svätého – oheň, ktorý nemôže horieť iba vo vzduchu, potrebuje vždy niečo zapáliť. Prídeme na to, že človek nepôjde do neba svätý s topánkami, ale iba vlastným dlhodobým životom, životom pravdy, nepokrytectva, utrpenia, súženia, radosti, zdolávania problémov, pomoci iným, úsmevu, lásky, odpustenia, prijatia. Svet je v totálnom rozklade, môžeme si vybrať zhasínajúce čaše opojenia, alebo prúd živej vody.