Kdeže si išla, kdeže si sa stratila, kdeže zanikáš
čože máš na mysli, čože si mieniš, v čože dúfaš
v hoc čo veríš, hocčomu podliehaš, hockoho udáš
prečo už nie si, prečo si čudná, prečo sa vzdávaš
Kto verí, trpí, kto sa spreneverí, nesie iba pochabosť
kto uveril, prežije všetko, kto už verí len bludu, upadá
kto čakal lásku, zistil, že ľahšie mu žiť iba pre radosť
kto veľa znášal, už ani nepočuje, keď mu zaklínač vynadá
Kto sa pre teba triasol, už trasie sa len o život, málo dúfa
komu si radosť dala, ten už len civie na úpadok sveta, že
koho si opantala, ten vlastný prežitok jak živý skúma
a komu si vynadala, už radšej iba mlčí a zle slovo nevypovie
Scvrkli sa nádeje na pravú lásku, keď prišli rôzne plané nádeje
a my v ťažkosti sveta nechápeme, či až tak musíš skúmať dno
či až tak musíš nechápať jak iní nechápu, nevidia svoje beznádeje
keď páchajú proti láske úklad, myslia si, že sú oni a ich duše nevidno
Keď myslia si, že sú telá a ich viac nemá čo dáky zhora Boh mátať
keď siahajú na dno až tak ďaleko, že už nepoznajú vzlyky duší
ich duší, i duši iných, ich čo trpia i keď sa tešia, a iných čo ani nespia
si jak hymnus na smrť, si jak hyena, si jak vlk samotár, sa mi hnusíš
To všetko sú úkony pekla, v našom krásnom pozemskom svete, tu
a pár dákych čudákov sa snaží obnoviť báseň i hodnotu smerovania
pretože láska svätá má už len zopár fanúšikov, iní si radšej svet vyberú
pretože láska svätá, to nie je moment, to je niečo, čo nedáš bez nadania
My smerujeme niekam, na jedno jediné miesto, miesto pravdy poznania
každý súdny človek chápe ľudské omyly i to, že len v koži putujeme
putujeme niekam, kým nám naše miesto na vyšších miestach neoznámia
dovtedy len pričasto blúdime a hľadáme živú vodu v studniach beznádeje
Hľadáme zdravie v zhnitých končinách zeme, kde hady útočia ako anjeli
hľadáme pravdu v klame, pritom sa smejeme, že dobre, jak dobre nám
príde raz úpadok celý sveta, neba, i zeme, nech, Bože, vtedy kľačím na zemi
vtedy už bude všetko jasné všetkým, odomkne sa každý klamlivý hlavolam
Lebo sme čakali niečo, čo v histórií nikdy neprišlo, teraz len inak oblečený
boli sme v raji predtým spolu, čosi vždy nám vadilo, nešlo to proste zlepiť
boli sme poblúznení niečím, zvučkou, echom bludu, Adam stonal z Evy
a ona už svoje húdla i riekla i konala, nešlo to proste len normálne prežiť
Pritom mohol byť raj neustály a my sme sa mohli ovievať palmami lásky
pritom chce to len vytrvať a veriť vo vyššie veci, nie v prekliatie predkov
že jeden utekal, tak utekáme všetci, že čosi hľadáme, že chceme osud ťažký
že budúcnosť je vec úplne jasná, keď v koži svetom ošúchanej chceme nebo
Keď kožu zložíme, ostane inotaj človeka, ba úplný taj a esencia pravá
už teraz vieš, aj odkiaľ báseň prúdi, že to nie je iba záchvev žitý na stýkrát
už teraz vieš, že bojovník je silný rytier, čo neverí v osud a životu sa nepoddáva
a pred ľudom slepým, hluchým, už i nemým, len vedomie chce odmykať
Koľkých posunieme k nebu, to je pravá láska, línia, ktorú bude treba zachovať
nie po zákopoch vzťahov ale už aj chorých zabijakov priam, len blúdiť chceme
a čakať iba na to, kto koho skôr udupe a zabije, kto koho skôr a ako pochová
pretože Boh je Láska predsa samá a žije aj v nás, tak i Jeho takto zabijeme?
Kto zabil človeka, zabil Boha, kto zabíja lásku, nikdy pravú lásku nepoznal
tak ďakuj za tento deň, hoc len tak vlastne trúchliš pri bielom víne pravdy
pretože si možno človek veľký a i tú najvyššiu nenávisť vždy chceš pokonať
pretože vieš, že tí, čo útočia, rútia sa, priam bežia sa tešiac do márnej skazy
Pretože si súci iba lásky takej, akú sám dokážeš dať, nič iné nikdy neplatí
a ak ľúbiš nečakaj, že láska ešte je tá stará, pretože časy vždy boli rovnaké
ak ľúbiš a chceš mať niečo z tej lásky, nebuď len chudobný, buď aj bohatý
pozvi tú svoju zvláštnu dôchodkyňu, nalej jej, usmej sa, pozvi ju na rande
Pretože sudoku lúštiť je zjavne nudné, ty starý lišiak, čo sa ti opačujú mladšie
pretože ostaneš ako osirelý chumaj a to si mohol ešte požiť i v prísahe
a teraz hútaš, hútaš, s ktorým kamarátom na pivo, keď manželstvo je v stávke
a tak iba dobre si rozmysli, či až tak nonšalantne sa žilo v stredoveku na
hrade
Všetci sme odsúdení konzumenti, na skrz človeka sme sa úplne poddali
modlil som sa o tretej, kedy sú slyšané viac i tvoje hlasy, nuž sa pomodli
ale teraz už len odpájam deň ako bežný básnik pri takom čírom pohári
a čo bude ďalej, uvidím, pretože úvahy chlapca sa akosi mocne rozmohli
Budeme karhaní za pravdu, či za to, že chceme iných súdiť, len ich skarhať
veď ráno nie je súce básne, ráno je súce tak úvahy, ako na život reagovať
život je niečo vyššie, niečo od Boha a ty, či chceš či nie, musíš sa mu poddať
tak choď, dobre rob, ver, pomáhaj, pracuj, modli sa, nehľaď na život zhora
Tak teda prídeme na to, že lásku sme stratili asi, svet sa zrútil, kdesi do bludu
čože to nastalo, zatmenie akési, úplne nevedno, bludárom nastal zlatý čas
tak písal som len báseň večer, pred nocou utekal, netvoril ódu premúdru
tak som sa s ďalším dňom porátal, modlím sa k Bohu i strážim si upadnutý vlas
Nikto si vlastne nič neváži, rozpusťme to, úplne, zavrime dvere pravej láske
a potom, keď sa všetko zrúti, celý svet upadne, budeme sedieť v kľude rovno
pretože sme čosi chceli, kdesi utekali, čosi hľadali, vždy len akési šťastie
pretože tak sme dopadli, že vlastne tento nápev je lásky len márnou poctou
Celá debata | RSS tejto debaty