Pavol Matija

Staňme sa (postupne) nebešťanmi

Ako sa volá obyvateľ zeme po zostúpení nebeského kráľovstva na zem? Nebo je na zemi. Takže nebešťan by mohlo byť to pomenovanie. Človek žijúc v tele nemôže žiť v nebi, môže si to nebo takzvane nosiť v duši už tu, obnovovať s nebom vzťah, túžiť po nebeských princípoch, teda ak človek nemôže ísť žijúc v tele do neba, nebo ide za ním. Na zem. A my sme ešte smutní, nervózni, nepokojní. Boh posiela nebo na zem. A my sme neveriaci. Už tak napáchnutí zemou, už tak pozemskí, že možno ani v nebo neveríme a vidíme ho len ako mraky, oblaky, hviezdy.

Boh sa tak ponižuje pred človekom, že mu posiela nebo na zem. Teda opäť možno najväčší skutok milosrdenstva, ktorý má prísť. Nie že by my sme chceli pátrať po nebe, že čo to je, ako sa tam dostať, ako mu veriť, ako s ním spolupracovať a neubližovať mu, ale Boh-Tvorca nám dáva nebo. A ešte pomaly. Aby sme sa mohli zachrániť. Boh býva v neprístupnom Svetle. Ak by to naraz „padlo“ na zem, to si asi nikto nevie predstaviť. Preto Svetlo neba prichádza postupne, pomaly – ďalší obrovský skutok milosrdenstva zo strany Boha. Aby sme sa mohli postupne obrátiť, nie ľahnúť si na druhú stranu, ale obrátiť smerom k nebu, Bohu.

To sú tak veľké milosti pre človeka. Že blíži sa nebo, tebe, človeče, na zem. Človeče, máš čas, čas na prehodnotenie života, na obrátenie k nebu, Svetlu.

My tak človečensky vystrašene ešte chceme asi v tom strachu našu ľudskosť rozumej – pozemské princípy spätného rázu – nenávisti, vojny, konfliktu, závisti, klamstva, všetkej zloby a nečistoty nejako uplatniť, že majú svoje opodstatnenie, že človek tak roky koná. Boh chodil po zemi, zas, priam neuveriteľný skutok milosrdenstva k nám. Ježiš rozprával, konal, uzdravoval, vyháňal zlých duchov a iné. Dokonca boli súčasníci, ľudia, ktorí to poznamenali a asi ak sa to dodnes zachovalo, asi to svoje opodstatnenie má. Ďalší skutok milosrdenstva od Boha, že priamo obetuje Jeho Syna, aby navždy porazil všetko zlo. Lebo to sa už stalo.

Takže Boh vykonal toľko milosrdenstva, že možno by sme mohli už tlmiť Jeho hnev, ktorý očisťuje ľudstvo v ťažkých obrazoch a situáciách, a začať veriť v nebo a nebeské princípy žitia. Nie že hneď si myslieť, že sme najhorší a za to všetko môžeme my, ale iba uveriť, že je aj iný svet, vyšší od nášho, že nebo to nie sú iba mraky, oblaky, obloha. Ja by som takým človekom nechcel byť. Čo vidí iba mraky, oblaky, oblohu.

Ako sa s Bohom pomeriť? Uveriť. Ak uveríme, zistíme, že sme fungovali v nesprávnych princípoch. Lebo náš Boh, hoci aj sme verili, bol príliš „pozemský“, príliš málo „crazy“. Bol to často Boh odsúdenia iných, posudzovania, závisti, hnevu, klamstva a iných esencií človeka, ktoré vyvierali z tmy. Oná tma toto plodila. Takže aj ak sme verili, verili sme málo šialene. Lebo, kto by žehnal tým, ktorí ho preklínajú, kto by dobre robil tým, čo ho nenávidia, kto by sa modlil za tých, ktorí ho potupujú? Kto by v pohľade na inú ženu s ňou už scudzoložil bez toho, aby sa jej dotkol? Kto by pomáhal chudobným, z ktorých nič nemá? Kto by veril v to, že môže vierou vrchy prenášať a uzdravovať modlitbou? Teda Božie princípy sú pre človeka „šialené“. A toto bude nebeské kráľovstvo.

A ten prerod musí nastať. Preto nastáva pomaly a aj tak ho nezvládame dosť dobre. Lebo sme neprijali ako základný predpoklad túžbu po pokoji. Božom. To nie je to „chcem mať pokoj“ ale „Pane, daruj nám pokoj.“ Teda darovaný pokoj je iba od Darcu. Všetko, čo sa nevie „naladiť“ na to, že aj život, ktorý práve žije je darovaný a že ho nemá z vlastnej vôle, všetko čo nebude chcieť pomôcť Svetlu dostať sa na zem, ba bude mu protirečiť, všetko, čo bude odmietať Svetlo, bude musieť ísť preč, rôznym spôsobom, lebo nebeské kráľovstvo je Kráľovstvo Svetla. To všetko je teraz nervózne, hoci si to aj neuvedomuje, nepriznáva, ale vnútorne chvenie nastáva, snaží sa to vykompenzovať tým, že treba viac oddychovať, že treba ešte viac cestovať a užívať si život, ale vnútro, najvnútornejšie jadro toho všetkého už vie, že kto nezačne sa obracať k Bohu, už neprekročí prah Svetla. Takže je to absolútne vnútorný proces, najhlbšieho jadra človeka, ktoré samému človeku kričí: „nesvietiš, nehoríš, neveríš v svetlo.“ A v tom treťom slove, slovnom spojení je „neveríš“. A tam sa to láme a zlomí aj v človeku. Podľa toho, od toho momentu, kedy uverí. A jeho jadro, ktoré je iba od Boha-Tvorcu, mu začne prinášať pravé nasmerovanie a upokojí ho.

Nejde hneď o človeka, ktorý má byť 3krát do týždňa na spovedi, ale ani to nemožno vylúčiť. Ide o človeka, ktorý chce veriť, že sa niečo deje. S ním, svetom, nebom, podsvetím. Ide o človeka, ktorý viac nechce mať podiel na „jalových skutkoch tmy“ ako píše Svätý Pavol. A ty, ak už si myslíš, že nemáš nárok na Božie milosrdenstvo „po takom živote“, to vôbec neplatí, lebo „prostitútky a zlodeji nás predišli do neba.“ Takže opäť okamih pravdy a viery: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba Slovo a duša mi ozdravie.“

Nechajme sa prestúpiť Svetlom. Nech sú naše myšlienky, slová, skutky úkonmi svetla a nie tmy.

Európa nás zaujíma najviac, tu žijeme. Unikátny kontinent plný histórie. Ale chyby histórie netreba opakovať a dobre sa počúva, ak niektorí z lídrov začínajú hovoriť o „návrate k zdravému rozumu.“ To v rovine riadenie človeka na začiatok úplne stačí. Iskreniu sa nevyhneme, lebo póly nenávisti a nepochopenia vystúpili príliš vysoko. Všetko má svoj zmysel. Ale verme, že hlásaný návrat k zdravému rozumu a kostolné veže Európy opäť prinesú ďalší Boží skutok milosrdenstva k ľuďom.

Teda povedané je, že najväčší zmysel má jadro človeka, ktoré je od Boha. A čo by i šípy lietali, i bola nočná hrôza, nie je to tak dôležité, ako keď jadro človeka je nastavené na Boha, na Svetlo. Je jadrom duša? Možno nie. Možno je to najprvotnejší základ duše, niečo v nej existujúce. Horiaca svieca Boha, ktorá zapaľuje život. To ale nie je úvaha pre človeka. Pretože pre človeka je viera. A kto zapálil, bude žať.

A čo sme teraz, ak presadzujeme nebo, žijeme nebom a nie sme nebešťanmi? Pretože nimi vlastne zatiaľ nemôžeme byť. Sme mimozemšťanmi. Na to upriamila pozornosť v polo vtipe jedna o dosť mladšia známa, keď som urobil niekoľko dobrých skutkov nesúcich muža sveta: „nie si ty mimozemšťan?“ A o tom je nebeské kráľovstvo, iné princípy, úplne. Riadené Láskou. Klaňajúce sa Láske. Láska je Boh-Dobrý. Preto aj ten prerod ako pôrod je dlhší, aj príchod, lebo to je tak iné.