Keď ideológie vládnu
Jedného dňa sa tu tak či tak budeme musieť naučiť spolu žiť. Sledujúc dianie napadá, že nárok na planétu zem si robí jedna časť obyvateľstva voči druhej a naopak. Sfanatizované ľudstvo zabudlo, že stačí iba obyčajne žiť.
So zemou asi nikto z nás menej podstatných nepohne, ale zato sa všetci môžeme začať pokúšať o normálny život. Životy utekajú a my sa hádame a bijeme, či má pravdu červená, že je červená alebo biela, že je biela. Namiesto toho môže vzniknúť pekná obrazne povedané bielo-červená mozaika, kde nebudeme nikoho nútiť, aby žil podľa nášho názoru. Sloboda človeka končí tam, kde začína sloboda iného človeka. V záujme zachovania ľudstva a ľudského zdravia na patričnej úrovni je určite potrebné byť racionálny a odmietnuť všetky extrémy, lebo nám to celosvetovo akosi zdivelo. Napokon možno prídeme na to, že každý má právo vybrať si vlastné fungovanie, jeden verí v Boha, druhý verí v nič, tretí prišiel z inej krajiny, preto druhý prvého tretí druhého a v iných vzájomných kombináciách by sa nemali nútiť žiť nejako. Asi si dáme za pravdu, že človek potrebuje zdravie, zachovanie ľudského rodu, jedlo, isté vzdelanie – a to by mohli byť piliere nového svetového poriadku.
A čo teraz? Možno sa utiahnuť na okraj a v tichej modlitbe uvažovať nad vlastným fungovaním. Teraz vlastne nič. Pretože, ak aj by bol akýkoľvek svetový poriadok narušený, Boží poriadok je vždy ten istý. Pán Ježiš sa vyslovil: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“, „Ja som cesta, pravda a život.“ Tiež sme dostali echo: „…zhromažďujte si poklady v nebi, nie na zemi, kde ich hrdza ničí.“
Preto najväčším súčasným pokladom nášho konania môže byť odpustenie, prijatie iných aspoň v istej miere, hoci sa na všetkom nezhodneme a hľadanie chápania iného človeka, pohľadu, názoru. Každý tu každého akoby „chcel dať do laty“. Najmä kvôli vlastnému názoru, ale pri vybičovanej atmosfére stačia tri iskry a bude horieť zem.
Ako už v zrniečkach svetla odznelo, buď sa začneme snažiť chápať a snažiť prijímať alebo sa jednoduchopovedané budeme navzájom kynožiť. Neustály politicky zápas premietaný 24 hodín denne pred očami človeka spôsobil, že už nežijeme naše životy. Pritom názor nie je to jediné, čo človek má. Máme aj blízkych, máme prírodu, máme vlastnú prácu, vlastné záľuby. Odhodiť názor a žiť. Obyčajne v mieri venovať sa blízkym a občianskej pomoci, ak zvýšia sily, posadiť pár stromov, alebo kvetov, pracovať tam, kde sme a popritom napríklad maľovať obrazy, venovať sa turistike, cestovaniu, čítaniu kníh, nejako športovať. Toto všetko, pravdepodobne, zvládneme aj bez názoru.
Príspevok idealistu? Veď napokon vždy všetky formovala myšlienka.
Celá debata | RSS tejto debaty