Pavol Matija

Dane a dôchodky

Zaujímavé. Predčasom sa stala platnou a účinnou tzv. transakčná daň. Ani nie po týždni či dvoch fungovania tejto novej dane ju budeme rušiť? Vyjadriť by sa mali odborníci, nielen politici, teda malo by odborne zaznieť či taká daň má svoje opodstatnenie ekonomické, ukotvenie teoretické a či má svoju budúcnosť. Údajne je okrem Slovenska táto daň uzákonená v Maďarsku a Venezuele. Teda krajín, ktoré zdaňujú týmto spôsobom nie je veľa. Podnikateľov nepoteší, ak z každej odchádzajúcej platby niečo skrz banku vezme štát. Zasa si myslím, že percentuálne vyjadrenie dane nie je nejako extrémne vysoké a je aj ohraničené pevne určenou paušálnou sumou. Najlepšie na všetkom je, že niečo v ekonomickej oblasti (nielen ekonomickej) sa uzákoní a hneď máme vyše 5 miliónov financmajstrov, ktorý to vidia inak. Stav verejných financií nie je ako prechádzka sadom zakvitnutých čerešní. Veľké potešenie neprináša. Ale ak je stav taký, aký je, jednoducho, niekde sa zobrať musí, či sa to občanom a podnikateľom páči, alebo nie. Úplne racionálne. Minister financií je jeden a on spolu so svojím tímom a poradcami hovorí, kde sa bude brať. Ak bude iný minister financií, ten povie, kde sa bude brať. A my, občania, podnikatelia, to musíme rešpektovať. To je tzv. štátna moc a právny štát. Kto si trúfa nech je ministrom financií. Stále hovorím, že najväčší oprávnený príjem štátu je v dani z príjmov právnických osôb, pretože ak učiteľ strednej školy, ktorý okrem vzdelávania aj vašich detí behá po stavbách, kaviarňach a iných brigádach, aby zaplatil nájom bytu, odvedie na dani z príjmu štátu za rok viac ako firma povedzme s obratom 1 milión eur, je to prinajmenšom počudovaniahodné. Čo sa týka dani z pridanej hodnoty, pri nej je otázna výška, teda percento ktorým sa zdaňuje a jej selektívnosť (že niečo, napr. základné potraviny sa zdaňujú menším percentom a všeobecná výška DPH je vyššia), a to opäť určuje konkrétny minister financií. Jeden podnikateľ (jeden?) hovorí: „zrušme DPH.“ Nevidí v nej opodstatnenie. Vtipné príslovie hovorí, že DPH je národným športom. Ale opäť rozhoduje zákonodarca a v tomto prípade aj Európska únia. Keď je to však daň „z pridanej hodnoty“, a používa sa dlhšie obdobie a vo väčšom počte krajín (ako transakčná daň), pravdepodobne svoju pridanú hodnotu má, pravdepodobne najmä pre štátne rozpočty. Vyjadrím sa opatrne aj k dôchodkovému systému, ale jeden z ministrov financií bude musieť dostať medailu za odvahu a hrdinstvo, keď povie, že, no ako to povedať, že ľudia si mali dávať časť zárobkov „do vankúša“. Pretože dôchodkový systém bez reformy sociálneho poistenia, ekonomicky povedané, nie je trvalo a dlhodobo  udržateľný. Je mi trocha úzko, keď sa povie, že dôchodcovia dostanú napr. jednorázový príspevok k dôchodku vo výške 100 eur, zároveň viem, že pre štát je i to veľkým nákladom, no v čase, kedy jeden väčší nákup potravín stojí 100 eur… Ako to vyjadriť? Asi ani nemusím, veď viete.

Boží plán

Často sme otrokmi slobodnej vôle. Robí si s nami, čo chce. Pretože je ovplyvňovaná. Často podprahovo, že to ani nevnímame, napríklad aj zapnutím rádia v aute. Preto slobodná vôľa často ani úplne slobodnou nie je. Preto tomu človekovi, človiečikovi Pán Ježiš, ktorého zmŕtvychvstanie sme slávili včera, dal jasnú radu, ako kedy konať, aby sa dopracoval k večnému životu, teda životu po fyzickej smrti. Pár rokov na zemi ubehne rýchlo. My sme nesmierne produktívna spoločnosť, všetci chceme ísť vyššie a vyššie vo svojich povolaniach a funkciách, ale sám si často poviem, či práca, ktorú robím nie je menej ako tie 2 eurá, ktoré často podám nejakému žobrajúcemu človeku na ulici. Nad všetkým však čnie Boží plán spásy s našou planétou, ľudstvom a každým jedným z nás. V týchto pre ľudstvo nie ľahkých časoch chcem len povedať, že všetko, čo sa vám deje si vysvetľujte v dobrom, Boh vie, prečo sa to deje, lebo On je Všemohúci a každú situáciu môže v milisekunde úplne zmeniť. Myslím si však, že často vo veľkej láske, ktorú my si nevieme ani predstaviť, nás Boh nechá konať aj zle alebo nesprávne, pretože najradšej má, ak ho človek objaví sám, vtedy, keď koná ako koná a napokon sa príde ukloniť k Božiemu oltáru sám, ako hriešnik, ktorý spoznal Boha. Človek nie je Boh. Aj keď sa tak mnohí z nás v luxusných autách a super oblečení, známosťami a tučným kontom v banke môžu cítiť. Prečo, keď je to konto také tučné, nedám svojim zamestnancom viac, nedám tretinu majetku tým, čo nemajú strechu nad hlavou, tých je čím ďalej tým viac. Načo hromadím, keď už mám nahromadené? Dnes ráno som sa tak milo potešil v jednom kostole, kde som zbadal ten nový platobný terminál, teda, že nemusíte prispieť v hotovosti ale si to jednoducho „odpípnuť“. Aj Cirkev kráča a tento spôsob platenia som najprv považoval za zvláštny, že teda priamo v kostole je platobný terminál, ale poviem, hneď ako som ho zbadal som si „odpípol“. Taká prirodzená túžba dať. Láska je o dávaní a nie o prijímaní. Dnes každý chce mať okolo seba povestnú „bublinku“, „dvojmetrový múr“, ale veď my sme povolaním bratia a sestry. To by bol život, čo? Idem po ulici a samí brat a sestra. A vtedy, ak by sme žili ako bratia a sestry, mali by sme najbližšie k Bohu, pretože Ježiš ustanovil lásku ako najvyšší zákon. Prv lásku k Bohu, že ho máme milovať celým srdcom, dušou, mysľou i telom a potom lásku človeka k človeku, ktorého máme milovať ako seba samého. Ak milujem Boha, ctím aj Jeho príkazy, pretože osobne sa priznám, mne vyhovuje Boh trestu a hnevu, áno, ja sa Boha bojím, preto nechcem hrešiť a keď niečo blbé urobím, vedome-nevedome, idem na tú spoveď, zmieriť sa s Bohom a snažím sa to „blbé“ aj odčiniť. Nežijem podľa vlastnej úvahy, tak som žil, keď som nepoznal Boha. Vtedy je človek vlna zmietaná vetrom. Trocha som sa asi rozpísal, možno nie úplne k téme, ale Boh má plán aj s vami, s tebou, s každým. My nevieme, čo je dobré z hľadiska Božieho plánu spásy. Preto napríklad smrť mladého človeka sa nám javí zle, avšak z hľadiska Božieho plánu spásy so všetkým tvorstvom je či môže byť dobrá. Vysvetľujme si teda aj veci, ktoré sa dejú s nami v dobrom, chráni to psychiku človeka okrem iného a Boh naozaj nad všetkým bdie. Nič sa nestane bez Jeho privolenia či dopustenia.

Tzv. cirkevný rozvod

Minule jeden známy sa chválil, že má známu a že tá si vybaví tzv. cirkevný rozvod. Rozvod to teda nie je, je to anulácia manželstva. Rozvedení niekedy nemohli ani ísť na svätú omšu, ak si správne pamätám, dnes nemôžu pristupovať k Svätému prijímaniu a k Sviatosti zmierenia, iba ak s privolením Cirkvi. Jednoducho sú obmedzení, čo sa týka náboženského života. Vopred sa ospravedlňujem viac znalým, názor vyjadrujem ako jeden z laikov. Názor však vyjadrujem aj ako právnik. Názor však vyjadrujem aj ako úprimne veriaci človek. Sviatosti sú pre mňa niečím veľkým. Sviatosť krstu, birmovania, manželstva, kňazstva, pomazania chorých, Sviatosť oltárna a Sviatosť zmierenia. Názor vyjadrujem, pretože chcem prispieť i ja malým zrniečkom do diskusie. Zarazilo ma, že dnes vám zneplatnia sviatosť manželstva pre nezrelosť (napríklad). Zneplatnenie je konštatovanie, že manželstvo pred Bohom neexistovalo. Pán Ježiš hovorí: „kto prepustí manželku a vezme si inú, cudzoloží a kto prepustí manžela a vezme si iného cudzoloží“. A propos, poznáte Ježišove slová: „kto na iného či inú pozrie žiadostivo, už s ním, s ňou, scudzložil“. Čoho sú teda plné ulice, nákupné centrá? Odpovedzte si sami.  A čo je to tá zrelosť? Na to mi dala odpoveď jedna ctená rehoľná sestra: „a my sme vedeli, čo robíme, keď sme vstupovali do rehole, my sme boli zrelé?“. Ja poviem môj názor, že zrelosť nikdy nie je na začiatku, úplná zrelosť je až na konci. Človek nevstupuje do domu s tým, že vie čo je v chladničke, tú chladničku musí najprv napríklad deň predtým naplniť, aby vedel čo v nej bude. A tak aj zrelý manželstva by bol len človek, ktorý manželstvo prežil. A neprežil 4 roky manželstva ako je to dnes módne, že kamarát mi povie, že v Bratislave ľudia berú manželstvá akoby spolu chodili. Zrelý manželstva je človek, ktorý zomiera napríklad v sedemdesiatke v objatí manžela či manželky. A v jeho šedinách je zrelosť manželstva. Tak aj my musíme pomyselne naplniť chladničku skúsenosťou a potom vieme byť zrelí. Keď som vyšiel z vysokej školy z praktického práva som vedel nič. Chceme požadovať prax od človeka, ktorý nemôže mať prax? Akí zrelí boli naši pradedovia, keď si v 19-tich brali naše 18-ročné prababky? Určite zrelší ako my. Pretože láska nie je eufória. Láska je o odpúšťaní, prijímaní, dávaní a ostávaní. A naši starkí to vedeli, že v tom domčeku veľa eufórie nebude. Neboli napojení na svet cez worldwajdweb, ktorý prináša novú a novú eufóriu. Preto je namiesto ostávania odchádzanie. Boli zrelí, lebo chceli ostať a to je hlavným prejavom manželstva. Taktiež v dobe, kedy ideme už aj na Slovensku prijímať zákon o pomoci s duševným zdravím a údajne štatisticky už len jedna tretina populácie nepotrebuje psychiatra sa zneplatnia niekedy manželstvá „aj pre latentný psychicky problém, resp. poruchu v čase sobáša prítomnú“. Latentný rozumej ešte nie prejavený či dostatočne prejavený. Prepáčte, ale je mi ľúto, že to tak je. Ľúto je veľmi slabé slovo. Ak by daný sobášiaci sa išiel na obrad rovno z ústavu pre dlhodobo psychicky chorých, myslím, že kňaz by si to všimol, všimli by si to aj svedkovia a aj na svadbu pozvaní hostia. Ak by daný sobášiaci sa nevedel narátať do desať, asi by to bolo tiež zrejmé. Opäť naši pra pra pra rodičia, nevedeli rátať do desať, možno do desať áno, ale do sto už nie, nemali vzdelanie ale keď sa sobášili, nikto to nespochybňoval. My dnes máme na všetko psychológov, psychiatrov, pričom nespochybňujem ich funkciu v spoločnosti, ale prečo čím viac máme psychológov a psychiatrov (už i detských), máme čím ďalej, tým viac problémov s duševným zdravím? Veď to nesedí. Ak je viac lekárov, odborníkov, malo by byť viac uzdravených. Či nie? Alebo sme zabudli na Toho, ktorý skutočne uzdravuje? Odpadli sme od Boha? Skúsme deti vychovávať nie filmami, počítačovými hrami, sociálnymi sieťami a materializmom, ale tým, že ak ešte nedokážu chápať zmysel, že v nebi je niekto svätý, tak upriamme ich pozornosť na anjelov, tomu možno chápu viac a povedzme im aj my: „buď ako anjelik, čistý, biely, buď dobrý inak povedané“. Prečo by výchova nemohla prebiehať aj tak, že namiesto výstavy či nejakého super moderného workshopu vezmeme deti pozrieť do kostola, aj keď sa práve nekoná Svätá omša a ukážeme im sochy, ktoré v kostole sú, pokropíme ich svätenou vodou, nech im duch rozlišovania pomáha z internetu plného zvrátenosti vybrať to, čo z internetu skutočne osožné je. A seba vychovávajme hľadaním pravdy. Tu nenájdeme v telke, ani v krásnych časopisoch, toto len odvádza našu pozornosť od Pravdy, od Boha, ktorý sa nám zjavil v Biblii. Ja Bibliu poznám ako poznám, teda určite nie úplne, to ani zďaleka, ale každý dokáže chápať slová Ježiša Krista, každý kto sa o to snaží, ich pochopí. A to je výchova pravdou. Súdne rozhodnutie, rozhodnutie okresného úradu, ale aj psychologický posudok je papier, ktorý veľa znesie. Ja sa v psychológii vôbec nevyznám, nepoznám ju, ani ňou nepôsobím, ale nemala by byť nadradená nad ochranu sviatostného zväzku medzi mužom a ženou. Zakončme túto stať slovami Sv. Jána Pavla II: „rodina Bohom silná, stane sa základom národa aj človeka.“

Spoločenský zmier

Žijeme už aj tu, na Slovensku, v dosť veľkom napätí. Pribúdajú samovraždy, vraždy, ľudia po sebe vytrubujú, keď šofér pred nimi sa do sekundy nepohne na zelenú na semafore, údajne už len tretina populácie nepotrebuje psychiatra. Protestuje sa stále proti niečomu a niekomu. Viesť spor je priam populárne. Akoby sa vytvorili dva protipóly spoločnosti. Nazvime ich zjednodušene, liberáli a konzervatívci. Tento súboj je síce odveký, no momentálne vyhranený. Nechcel by som ako veriaci človek, aby sme na Slovensku mali manželstvá homosexuálov, nemá to oporu v zákone Božom a ani prirodzenom. Ale nevadilo by mi, ak by mojimi susedmi boli homosexuáli. Ako minule zaznelo z úst významného slovenského štátnika „neodsudzujme niekoho, ak sa narodil inej farby pleti, vierovyznania alebo sexuálnej orientácie než takej ako my si predstavujeme, že by taká mala byť.“ Niečo je vrodené, niečo je získané a naučené. Najväčším bôľom pre mňa je, keď je sa dozvedáme z médií, že v rôznych, najmä väčších mestách fungujú neziskové organizácie, ktoré scitlivujú našu mládež v téme homosexuality. A tak sa vaša dcéra po pár sedeniach priamo v škole môže začať „cítiť homosexuálne“. Homosexualitu pomenúva, síce v negatívnom zmysle, už Sv. Pavol, a je zrejme s človekom spätá aj predtým než písal Sv. Pavol. Nemyslíme si teda, že je len vecou posledných rokov. Títo ľudia medzi nami žijú a žili. Otázka miery priznania ich práv by mala byť zrkadlením dejín a tradícií daného štátu. Sú voľnejšie štáty a štáty cyrilo-metodskej tradície. Opäť však, aspoň tu na zemi, v každej krajine, rozhodne v danej chvíli daný zákonodarca a my ďakujme za volebné právo, ktorý využívame asi tak, že ak je referendum ani sa nestane platným, lebo vyberáme zemiaky, sedíme na káve a debatujeme alebo sa ideme prebehnúť na bicykli ako v každý iný všedný deň. Ale aktívne volebné právo je právom, kedy ty, občan, človek, máš taký istý jeden hlas ako budúci minister. Vráťme sa k jadru, teda k stati súboja medzi liberálmi a konzervatívcami. Ľudia, začnime sa zmierovať. Všetci sme ľudia. Ži a nechaj žiť. Ak niekto je často v kostole, neznamená, že je vnútorne lepším človekom ako človek, ktorý žije prirodzene ukotvený v hodnotách, ctí si morálku, rodinu, férovosť, vzdelanie. Hoci kostol, kde obyčajne ľudsky povedané, je Pán Boh akoby bližšie či najbližšie či sám prítomný. Hoci On je Všadeprítomný. Na druhej strane spínať ruky neznamená mať čisté srdce. A potom odsudzovať „ten tamto a henten ono“, pretože nemôžeme nikoho odsúdiť napríklad preto, že od svojich predkov nedostal vieru tradíciou. Zmierom je už len obyčajný pozdrav nášmu hnevníkovi. Liberál a konzervatívec je vlastne škatuľka. Diskutujme radšej o odtieni ihličia stromov, histórií obrazov a chuti kávy, pretože politika patrí politikom a obyčajní ne-politici by si nemuseli zavracať hlavu tým, čo majú v kompetencií iba jediný deň, deň volieb. Nebuďme tak fanaticky spolitizovaní, lebo nás to veľmi ako spoločnosť štiepi. Dá sa energiu vrhnúť do charity, umenia, pomoci iným alebo rozvíjania vlastného života.