Pavol Matija

Idem za tebou, báseň, hoc sám nie som romantik

idem a neviem prečo, sám žasnem, ty prídeš hoc sa nesnažím

prichádzaš a oproti idú ľudia, na ceste vlastne akej?

Či vieme, kam ideme, či už sme v nebi a či na dne

Stretávam ďalšieho známeho, čo nemá rád tento svet

upadnutý, sklamaný, i keď má veľa, radšej chce ísť preč

nech len orodujú za nás všetci svätí v modrom nebi

lebo už vieme, vieme, že je ľahké len-tak uviazať či streliť

Prežili sme všetko už do mladoveku, sme tu už v poznaní

vystrelené proseká, cigary tu a tam, sme čistí, no i bastardi

sme bližšie k skonu každou sekundou, no život sa násobí

každou zradou, úkladom, tiažou, ba nestali sme sa bezmocní

Mučení dňom, mocou ducha i nedobrými ľuďmi

stávame sa takto života tu len ešte viac súci

nerozloží nás projektil strachu, ohvárky a boja

pozri sa hore, čo chceš, či hocijako žiť či zanechať odkaz

Zvykli sme sa prejaviť veľkosťou domu a výnosu

tak žijeme vo veľkej veľkosti, no iba samú prázdnotu

naproti tomu báseň je plodom ducha, lebo neprichádza z tela

ako modlitba, žaloba právnika, slovo hocakého malého človeka

Ja báseň velebiť nemôžem, lebo je vyjadrením prečistým

sám taký nie som, napíšem a budem musieť ísť pre zisky

rozpor medzi duchom a človekom vyvážiť je ťažké nám

to telo však samé nemá zmysel, telo je len chrám

Zlo a dobro jasne existujú, sme v zápase, ktorý končí smrťou

zberáme na misky váh, ktože vie, aké je to konto

bijeme sa a aj modlíme, niekedy dnešok popiera včerajšok

ale niečomu musíš byť naklonený, niekde predsa ide ten krok

Básňou nesúdim, je úkazom svetla vlastne i pre mňa

v dobe tejto, dobe akej, kde pre báseň niet miesta

napájame deti aj naše telá jedlom, prácou chceme žiariť

na konci dňa ostáva vlastne len ten pocit zvláštny

Žijeme, no či vlastne vieme ako, či nie sme len bezprizorní tuláci

v pasci nenápadných duchov, v úplne šialenom zajatí

z človeka akoby ostali len svaly a krv a iba deň bez budúcna

všetko je dobré, koláče, kávy a kto sa zamyslí, nech ju bludár

Kde je pevnosť, tá hodnota, čo veru nikdy, nikdy nepoľaví

v dobe ľahkosti, keď aj prostitútky musia dávať zľavy

v dobe, kedy pánom je ten, ktorý hocijako nahanobil

a ten, čo skladá tehlu po tehle, ostáva v závese sťa debil

Vlastne, to ma baví na básni mojej, že to nie je rigidná tvorba

rým taký, onaký, štýl Boha i človeka, aristokrata ducha

aj úplného vydedenca, kovboja aj diplomata

napadaného bojovníka, čo veľa prežil a môže dávať

Na mieste, kde sa vraj pohyboval Márai, nuž, čo ja viem

a ja tu tvorím, či len čmáram, je to zánik a či sen

prekliatie i požehnanie sa snúbia v živote, v minúte sa striedajú

včera bolo víno Devín, ráno po ňom ostala mdlá pachuť

Život žijem, lebo dýcham, ten život ako notová osnova

nôt utkaných mnou i inými, je to úžasná rýchla jazda a i poroba

chvíľu žiješ, potom musíš zomrieť, aby si videl, žil si ako

duša sa zjaví pred Bohom a z človeka ostane vyzlečené sako

A či viac je ten dom potom, kde budú žiť náruživé deti

alebo slovo básnika jak žalobcu ľudí, čo sám vyšiel zo žalára tmy

veď povedať inému, že nesúdia len tie pozemské súdy

je úkon veľký, lebo súdia nás i naše dni, je Boh i Zlý