Pavol Matija

Keď držím v ruke šálku, zdá sa, že dobre mi

rovnako, keď mäsá všakovaké sú na tanieri

keď idem do mesta a všetci sú veľmi pekní

keď vidím, že dnes už nie sú ľudia, iba hviezdy

Keď vidím, že Boh je len niečo minulé a neurčité

dal ľuďom malým príkazy, no oni majú svoje bytie

každý Ho vníma inak, vlastne tak, ako vyhovuje

na každý počin máme vlastné vysvetlenie múdre

Keď vidím, že blahobyt ľudstvo úplne pochováva

keď vidím, že na obrat je šanca úplne len malá

vojna je kdesi tam, ďaleko, my žijeme v mieri

už nielen k hriechu malému sme až veľmi smelí

Keď vidím, že smrť iného človekom ani nepohne

lebo tragédiu dennú premietať stalo sa módne

tu deväť mŕtvych, tu tornádo, občas dáka vražda

nestalo sa vlastne nič, nač ruky k modlitbe skladať

Ako vravel minule jeden veľmi dôstojný pán

ľudstvu už nepomôže choroba, ani dáky vrah

asi nás vyzdraví len tuhý boj zániku – armagedon

vtedy, keď bude ti jedno, či auto máš, či máš dom

Vlastne stále sa nič nedeje, bohatí len zbohatli

a dnes takmer každý už každému je neprajník

rútime sa, pritom sa smejeme, za nami horí zem

včera bol taký, dnes zrazu už je inakší náš sen

Nie som bez viny, ale poviem, že už nejde o mňa

čo som zažil, zažil som, hoc stále bystrím pohľad

chcel by som len, aby sme mali viac čisté oči

vďačnosť, pokora, odpustenie nech sa tu nosí

Nejde o mňa, som len jeden z miliárd tu dole

chcel by som len, aby si bol viac Ty, Bože

takto uzrozumený píšem dnes aj túto báseň

a vlastne nič, len samy pokoj vo mne vládne

Zrátaj, ako sme žili, hoc nemám Ťa ja čo vyzývať

tí, čo v Teba nikdy neverili, ani dnes Ťa nevidia

a tí, čo verili, nuž verili ako, keď si len na ich obraz

veď predsa, Bože, v príkazoch a reči Syna Ťa poznať