Pavol Matija

V kaviarni

V kaviarni? Ale akej? Znela prvá ranná úvaha ešte ani nezobudeného podnikateľa v oblasti práva a vymáhania pohľadávok. Nebola to ani tak úvaha, bolo to vzkriesenie pre ráno, ktoré vyzeralo tak, že nič. Nič. Proste fakt nič. Ani súce raňajky, iba dve vajcia a čaj, ani ženy, ani budúcnosti. Teda veru, takto podnikateľ nevyzerá a jeho neoblomný duch šípil a dobre vedel, že aj dnes musí ísť von dobre nahodený. Ak by aj nebolo obsahu, forma musí byť, ako vždy hovorieval Andrej. Obsah peňaženky, tučnej, ale iba tučnej a aj peknej. Obsah myšlienok zanedbaný, bezduchý, iba hlava ako kričiaca: „buď tou vodou, z ktorej sa napijem!“ Obsah chladničky ako na chate po žúre, nie po žúre ale po rabovaní skôr, to je výstižnejšie. Forma nás spasí! Preto ešte stále vyšportované telo nahodené do pozostalších drahých kúskov oblečenia, posledných 38 mililitrov drahej, ale že drahej voňavky, potom troška umyť zuby a to aj stačí, veď je stále mužom, nezženštilým. A napokon, to najdôležitejšie, nasadiť úsmev! U toho pánka to nie je úsmev č. 2, č. 3 a ostatné, lebo ten sa smeje príznačne situácií, teda verne.

Takže, pripravený. Let´s start day. Let´s start flight. Going easy je heslo dňa ako aj života. Pretože nič iné nezostáva v čase (asi) apokalyptického diania. Tu mŕtvy, tu chorý, tu nevera, tu požiar, tu zemetrasenie, tu povodne, tu gangy. Ako len ďalej ak nie ľahko? Kto z vás si môže čo i len lakeť priložiť k svojmu trápeniu, ako ustanovuje Biblia. Ak teda trápenie, tak trápenie zrušme, lebo vždy je prečo sa trápiť. Veď pre mŕtvych máme nebo a pekné pomníky, pre chorých vyliečenie a uzdravenie, neveru vyriešime neverou alebo asketickým životom, požiar, zemetrasenie a povodeň je vecou,  ktorou vieme pohnúť iba kus, preto sa tým nezapodievame a gangy žijú svojím životom. Preto úsmev je jediné riešenie, nie náplasť, ale jediné riešenie.

Deň vyzeral tak všelijako, ale po usporiadaní myšlienok, zoradení neurotransmiterov do správnych radov, komunikácií s Bohom a po nahodení sa do tých správnych topánok, už začína deň lepší. A otázkou je stoj čo stoj: aká kaviareň? Priemyselníci si kávu ráno ani nevšimnú, keď im ju donesie či iba položí sekretárka na stôl pri tretej pracovnej porade o 7.45 ráno. My menší podnikatelia si chceme život aj… nie užiť, lebo to znie vyzývavo pre národ, ale precítiť, povedzme, to znie lepšie, vhodnejšie, a umelecky, to sa dá konzumovať celonárodne. Preto, Milan, ako znie jeho meno, toho podnikateľa, v oblasti vymáhania pohľadávok a aj práva, je celý rozžiarený a nič mu nebráni v tom, aby zažil ďalší úžasný deň. Je najmä stotožnený s vlastným myšlienkovým svetom, a to je najviac. Má veľa nepriateľov, ale neberie ich za nepriateľov, iba za nevedomých. Má veľa nápadníčok, ale nevie o nich.

V hlave, ako vidíte mu nevíria starosti, lebo tie jednoducho zrušil. Nie vzrušil, ale zrušil. Možno vzrušene od neho odišli, tie starosti, keď videli, aký je to flegma človek. Budha predsa vravel, že najhoršie je túžiť, mať žiadostivosť. A my hoc krajina kresťanská, k čomu sa hlásime, môžeme vnímať prieniky medzi nami a inými. Ale my už iba túžime, teda chceme. Teda náboženstvo u nás je náboženstvom chcenia. Chcenia byť, chcenia mať, chcenia ukázať. A pozor, nedávajme všetkých do jedného vreca, pretože najmä sme krajinou, kde nás na našom najväčšom letisku víta: Welcome to Slovakia, Country of experiences. Každý tu má svoje zážitky i skúsenosti, ale povedzte, či poznáte viac slovensky hovoriaci národ ako Slovákov. Teda my sme tu doma!

Milan po dvoch vajciach vyrazil do kaviarní, lebo áno, to je jeho údel, on to tak trochu ráno tajil, že kaviareň a aká. Nechcel provokovať. Ale dobre vie, keďže je aj trocha pochybujúci, že si nevystačí s jednou jedinou kaviarňou. Pretože potrebuje toho zažiť viac. V čase krízy sa inšpiruje Grékmi, kde čítal o nich, že ani v čase krízy nepoľavili a pili kávu. Ak chcete, hľadajte v archívoch, pretože to bol prejav Gréka v novinách, namojveru. A kto vedel o múdrosti viac ako Gréci? Preto stoicizmus je vlastne očakávaním Krista, bez urážky, veď čo sa deje je vôľou Božou a stoik to má podobne, navyše si nenarúša svoje emocionálne systémy.

Milan stoicky postál v rade na kávu. Tu už sa plašil manažér, tu už bola nespokojná mladá mamička, tu dôchodkyne frflali na drahotu a Milan iba stál, stoicky a veriaco. V očakávaní kávy. Keď sa dostal na rad, nebolo toho, že by troška nezaiskril očkami na čašníčku, v rámci slušnosti a skorej rannej hodiny, samozrejme. Milanko je dobrý človek, vždy sa dobre učil, len sa mu nechcelo, ale to právo dal, hlavička. Nešiel on na ťažké štácie do justície, iba ma firmičku na forfaiting a forfaktoring. K tomu má rád fitnes a vie byť spoločenský. Nie, Milan nie je grázel, on to má v hlave dobre usporiadané. Pochopil svet. Od vrchu je dlhý bič a na tých pri zemi väčšinou nedočiahne. Tí v pokore sa venujú svojej práci, venujú sa svedomite archívnictvu, plneniu uložených povinností a občas niečo privyrobia. Ale môžu piť kávu.

Nerobme zasa z tej kávy symbol. Prečo nie čaj? Pri káve je akosi teplejšie, paradoxne. A k tomu rádio pop beat a sme v inom svete. Ak nechceme byť závislí na ničom, nebuďme ani na káve. S kávou sa spája láska, veľa príbehov lásky. Veľa príbehov pohody. Veľa nespavosti a tvorby. Veľa stresových hormónov a podnikateľka z New Yorku povedala, že oni milujú stres. Ešte ako to vyslovila „stres“, v akcente priam vzrušujúcom. Teda Milan obchodí kaviareň za kaviarňou, tu páchne od dymu, hoci sám nefajčí, tu vonia za parfumom voňavky istej ženy, o ktorú sa chtiac či chtiac obtrel. A nechtiac pritom si vyslúžil trestajúci pohľad v zmysle: ty kretén. Milan takto zberá príbehy svojich dni, možno raz nechá pohľadávky a pohľadá si inú prácu. Ale príbehy jeho dní sú viac ako pohľadávky, tie sú na pohľadanie.

A čo, kedy vlastne Milan pracuje? Nuž celý život, od rána do usnutia. Nielen vymáha, ale najmä pomáha, nie až tak veľkými činmi, ale svojou prítomnosťou na tomto svete, zemeguli, a aby sme to nekončili tak zovšeobecnene. Viete kto je Milan? Obyčajný dobrý človek.