Pavol Matija

U právnika

„U právnika“ nie je názov krčmy. U Jozefa, to by šlo. Ale právnik, či je Jozef, či Marián, je vrcholom spoločnosti. Preto sa venuje práci, krčmy obchodí, občas, i to len na chvíľu zájde sa niekam najesť, či skôr iba niečo zajesť a ak má aj pohár na stole, je výlučne na vodu. Prečo iba zajesť? Pretože pri frontálnom útoku nových právnych predpisov, ešte vždy nedostatočne oboznámený so starými, nikdy, či málokedy myslí na základné životné potreby. Nemenujme ich.

Narodil sa pre právo. Čo je právo, je otázkou, s ktorou sa ráno budí a večer s ňou nemôže zaspať. Lebo ešte stále na to neprišiel. Síce chcel študovať, študoval, skúšal prax, teóriu v praxi i vlastnú prax. A čo je právo je otázka doposiaľ nezodpovedaná, súca skôr nie pre právnu prax ale pre diskusné kluby. Pretože právnická osoba môže byť definovaná, podľa názoru istého docenta, ako bod vo Vesmíre. A ak je právnická osoba bodom vo Vesmíre, čo je právo? Vesmír? A sme doma. Môžeme si naliať čistú vodu, aby sme strávili ťažké myšlienky. Ak by sme si naliali to, čo právnikom prisudzuje spoločnosť, opäť nemenujme, naše úvahy by boli družnejšie, plodnejšie, uvoľnenejšie. Preto ale nebudeme piť nič iné než vodu, pretože pre ohrozenie pod vplyvom návykovej látky napokon už mnohí nie sú právnikmi, takými veľkými. Ale ťažké myšlienky, tie ostávajú, pretože stále nevieme, čo je právo.

A tu vzniká depresia, tiaž života, mierna úzkosť a afekt chceného poznania. Keď právnik nevie, čo je právo. Tu je križovatka medzi tým: byť či nebyť právnikom?

Lebo právnik by mal vedieť, čo je právo, ak nevie, čo je právo, môže byť právnikom? Nastáva smútok, žiaľ. „Právo je predsa norma“, vzkriesil myšlienku Richard. „Norma, norma, aká norma…“, zas špiritizuje Jozef. Diskusia naberá obrátky. Vystúpi so svojím prednesom v diskusii Norbert: „ius es ars boni et aequi, vy neviete?“ Diskusia je čoraz viac zamotaná. A to sú všetci právnikmi. V tom s jemným hláskom prehovorí jediná právnička v miestnosti: „právo je ústava, ústavné zákony, zákony, vyhlášky, nariadenia, opatrenia, všeobecne záväzné nariadenia obcí a vyšších územných celkov…,“ v tom jej od stresu zabehne, že tu takto na ňu civia traja starší už vyučení právnici, pretože ona, Anička, ešte len praxuje. A tí traja súc vzdelaní a doučení nedoštudovane na ňu hľadia. Chlapi filozofi.

Anička má talent, to sa o nej vie. Norbert si začal ohmatávať svoje bokombrady a stále váha čo je právo, či Anička nemá predsa len trocha pravdy, pretože sa mu zdá, že má pravdu, ale jeho neústupčivá múdrosť mu nedá a nedá. Zvyšní dvaja dali Aničke za pravdu súdiac podľa ich priblblých pohľadov, keď nevieme či zízajú na ňu, alebo iba na isté časti jej tela. Teda nevieme, či ju ešte stále skúmajú ako seberovnú, ako subjekt, nie ako objekt. Aničke sebavedomie stúplo, hoci sa mierne zapýrila, ale v miestnosti je teplo, takže si to určite nikto nevšimol. A čo teraz? V miestnosti, kde je stôl, veľký drevený bez obrusu, aby ohorky od cigarillos nespôsobovali prácu hasičom, je zrazu teplo a ticho. Prítomní nevedia. Nevedia už nič. Nevedia, čo je právo, to stále nevedia. Ale nevedia ani, či sa majú vrátiť k skúmaniu tejto otázky.

Právo vlastní Anička. Hoci je najmladšia, všetci uprene hľadia na jej múdrosť. A tak zrazu je všetko jasnejšie, pre staršieho docenta právnická osoba bola bodom vo Vesmíre, to bola ozajstná múdrosť a to si nerobím srandu, česť mu. Noro, Jožo a Rišo tiež čo to vedia. Ale Anička je hotový triumfátor. Pretože mužov, filozofov, dostala od vyššieho k nižšiemu, od širšieho k užšiemu, teda dostala ich do prítomnosti, od milovania múdrosti skrz fileo sofiu do obyčajného okamihu, kde nejde o nič. Iba o zákony, vyhlášky, nariadenia… Chlapi teda položili svoje filozofie a zrazu boli iba tu a teraz.

V miestnosti zrazu bolo obyčajne. Dohasili cigarillos a už tam neostala žiadna nadutosť. Všetci sa vrátili k bežným diskusiám. Jožo začal, že ho štve, ako sa k nemu správajú jeho deti. Noro zdelil, že mu žena z domu kdesi utiekla. Rišo okúňajúc napokon priznal, že nie je až tak dobrý milenec. Anička iba vlastne bola ticho, teda občas sa zasmiala, ale jej už zrelá ženská intuícia videla, že urobila to, čo mala. Týchto troch zamotaných úbožiakov dostala do prítomnosti. Zrazu nemali význam ich prešívané svetre s emblémami, ani lakovky, zrazu iba pozerali všetci štyria na seba ako ľudia.

Na Aničku si netrúfli. Po rozhojnení pokoja v miestnosti nastal pokoj, miestnosť smrdela od dymu cigár a poháre iba prázdne od vody zrazu nemali žiaden význam. V tejto prítomnosti bolo ticho. Asi 2 minúty. Čo je i tak dosť. Až čudné. Potom Jožo ako najstarší dostal konečne normálny nápad, aby keďže ešte nie je zavretý, aby šli do mekáča. Aby vymenili miestnosť zatuchnutú úvahami a dymom z pyšných cigár.

To už je na potom. Či šli či nešli. Ale právnik nie je nič viac než človek. V Aničkinej podstate. A preto je veľmi rád, ak môže byť človekom. Hocikedy. Zmeny v mozgu a rozmýšľaní sú žiadúce i citeľné. Ale cit byť človekom ostáva. A preto nikdy nehaň právnika, ak sedí „U Jozefa“.