Pavol Matija

Zážitok vs. chlieb

Rozviňme úvahu, ktorá už v zrniečkach svetla odznela. Že si málokto váži chlieb. Výsledok práce. Pretože za cca. 35 rokov kapitalizmu sa vytvorila kapitálotvorná, už ani nie tvorná, ale iba skôr udržiavajúca a zhodnocujúca vrstva. Pretože za cca. 35 rokov kapitalizmu mnohí stratili akúkoľvek istotu a odovzdali svoj život do područia trhu, ktorého z rôznych príčin neboli schopní, že by v ňom mali nejaké postavenie a stali sa námezdnými robotníkmi. Takže síce to je skôr príliš zjednodušený prístup, ale verne opisuje to, ako už dlhšie funguje naša spoločnosť. Že jedni páchajú hodnotovú samovraždu z rozkoše. Iní páchajú hodnotovú samovraždu kvôli tiesni.

Nejde o spoločnosť tmárov, ktorí si nedajú ani kúsok dobrej sladkosti, len „aby si vážili chlieb“, pretože takto by žili skostnatene a neuvoľnene, ale ide o spoločnosť uvedomenia, že takáto spoločnosť je odsúdená k zániku, pretože okrem iného v nej nefunguje redistribúcia. Kapitálu, šťastia, dobrého života.

Je to večne nespokojná spoločnosť.

Ak k tomu pridáme aj hodnotové pnutie, je to guláš, ktorý sa skôr či neskôr nebude dať konzumovať. Preto treba uvažovať o návrate k niečomu viac trvalému.

Dnes ak človek ponúkne chlieb, často nedal nič, pretože iný človek už očakáva zážitok. To je zasa spoločnosť mladších, ktorí netrvajú na chlebe, pretože už ho majú od predošlých generácií až priveľa alebo nemajú takmer nič od predošlých generácií a trvajú preto skôr na zážitku, hocijakom. Takže opäť ďalšia degenerácia hodnôt, poníženie hodnôt na miesto žobráka, ktorý sa hlási o aké-také slovo vo svete neústupčivo vlčom.

Veľa z nás chce byť in. Opäť ďalšie degradovanie hodnôt. In všetkým. Ide o pôsobenie masy na človeka, jednotlivca, ktorého masa strháva, často stráca pôvodné odovzdanosti rodiny, i samého seba a mení sa na člena vlčej tlupy.

Ak odznelo niečo o formátovaní ľudí, niečo na tom pravdy bude. Vplyv je zrejmý, rýchly a účinný. Pretože doma už nie sme sami, ale máme displeje, obrazovky a internety. Takže formátovať dnes je otázka jednoduchá. Či sa tak trocha v tých vplyvoch nestrácame, je otázka už viac zložitá a každý si na ňu môže sám odpovedať.

Filozoficky ale aj úplne realisticky, vyústením týchto javov v spoločnosti je jej hlboký konflikt. Nezabúdajme, že ľudský mozog je možno podobný tomu, ktorý mali ľudia pred iks iks iks rokmi a my súťažíme, kto „viac vo svojej bedni unesie.“ Nejde ani tak o poznatky, žiadúce, ale o vplyvy rôznych vibrácií, teda spracúvania neustálych podnetov, čoho výsledkom je to, že už nie sme ako prvotne jedineční.

Cesta k chlebu nie je cestou iba odriekania a mučeníctva, je to cesta uvedomenia, že istý vrchol bludu pomaly dosahujeme a cesta späť je jednoduchá a ňou je iba samotné uvedomenie. Aha, už to nejde správne, už to je moc, už to je priveľa. Riešením je napríklad aj skrolovať mobil iba, keď naozaj zvoní, pípa, alebo vibruje. Riešením je napríklad nájsť zdravý stred vo vnímaní reality, možno nebyť ani upnutým konzervatívcom ani prehnaným liberálom, mať pochopenie, ale zároveň isté veci aj nechápať. Riešením je nelamentovať, ale viac žiť, v odpustení, ktoré je jednou Božou silou človeka, ktorá pohýna svetom človeka aj iných svetov. Riešením je neprahnúť po nadzážitku, pretože zážitkom niekedy bolo najesť sa v reštaurácií a teraz, tento čas, už nadzážitkom je možno zlaniť Mont Blanc alebo ísť vrtuľníkom ponad safari. Teda nestačí nám obyčajné a život je, žiaľ, pričasto obyčajný a ak sa minie zážitok, treba iný zážitok, ideálne nadzážitok, to je zasa príčinou rozpadu mnohých vzťahov. Riešením je veriť, že budovanie má zmysel, aspoň v akých-takých cnostiach, pretože rytierov a princezné nám vymenili modernejšie typy ľudí, ktoré sa skôr len i pričasto chcú mať dobre. Riešením je začať sa rozprávať, hľadať cestu k sebe, ktorá je zahataná iba obyčajnou ľudskou pýchou a hrdosťou, pretože človek, ak by žil iba sám, je zničený, preto ľudskosť pramení aj zo zranení, a kto sa bojí rán, nemôže žiť život človeka, iba sterilného nespokojenca, ktorý si myslí, že na Marse je lepšie. Riešením je veriť v hodnoty, že sú prv dané, nemôžu byť iné, ktoré by vhodnejšie držali spoločnosť.

Riešením je otvoriť oči a vidieť svet v poznaní, žiadať o poznanie samého seba, potom to poznanie aj nájsť, nachádzať, nestrácať vieru v nachádzanie poznania. Ak nie sme Boží, čí sme? Sme ľudia, teda narodili sme sa zo sveta či z lásky? Ak sme sa narodili z lásky, našim domovom nie je svet, iba… prameň lásky, ktorý odniekadiaľ vyviera. Kto rodí život, ten život dal, kto život dáva, zaslúži si mať naše pochopenie. Aby sme nekončili obvinením zo svätuškárstva, pozrime sa bez ružových okuliarov na to, ako vyzerá svet moderného človeka konca dvadsiatych rokov 21.storočia.