Pavol Matija

Iba malé zrniečko

Fyzická láska

Radšej v skrytosti, podobách, inotaji. Nikoho neodhaľujúc, neobviňujúc, nesúdiac, nemysliac si veľa o svojom poznaní a možnej múdrosti. Každej láske škodí veľa parametrov. Nepoužívajme pojem fyzickej lásky vyjadrovaný obyčajne v troch písmenách. Pretože môže pôsobiť vulgárne, príliš smelo, urážlivo, okato. Napokon nech určite radšej ide o lásku ako o 3 písmená. Lebo aj to je láska. Nech aj to je láska. Uväznili sme ju v malej cirkusovej búdke, kde muž je predovšetkým hnaný vžitým stereotypom samca, ideálne alfa-samca nad všetkými ostatnými, čo by obetoval celé svoje zdravie a život, len aby v role jemu údajne súdenej i vžitej, teda súdiac pravdivej vytrval, ešte viac zmužnel a bol mocným a ženy, ktorá to už tak troška má celé z nadhľadu, teda zachovala si oveľa viac racionality, je menej obsesívna po mužovi, vie, že cherchez la femme stále dosť platí, hoci ona sama nevie prečo, ale ako sa patrí, vždy toho svojho alfa-samca pochváli, nech neplače a je šťastný a vyrovnaný. Teda nejde v stati poukázať na element čudný oproti tomu, čo bolo mužovi súdené, aby bol hlavou, a teda že povestný krk má vlastne často o dosť viac zdravých mozgových buniek a úvah ako takých. Skôr ide o cirkusovú búdku, aby sme ju zborili ako mýtus, a zrazu sa ocitli vo veľkej izbe, kde steny robia iba slepý komparz, navyše nie sú z betónu, ale iba sú akousi pokrievkou procesu odtajnenia hry. Pretože fyzická láska je hra. Tam môžu padnúť väzenia stereotypov, kde každý zrazu bude taký, aký je bez znevažovania a porovnávania s niečím o čom počul alebo videl či zažil. Fyzická láska bez komentára – iba inak povedané – ľúbim ťa. Teda nie hľadanie dokonalosti, ktorá neexistuje a kvôli ktorej sa skáče pod vlak, ale prejavenie lásky, ktorá priznáva aj nervózneho človeka a vie že základným elementom je v tomto chaotickosť a nie niečo také, aké to má byť. Oslobodenie. O to ide. Chaos, ktorého výsledkom je povedanie „mám ťa rád, moc rád, ľúbim“. Nevynašli sme nič, iba nachádzame. Nikto nepozná nič iné ako úspech, lebo ide o lásku, niekedy mačaciu v klbku, inokedy odvážnejšiu, no vždy lásku, niekedy totálne unavenú ale o to s väčšou chuťou spoznávať, teda ide o lásku. A nie väzenie. Kotúľ je ten istý, ten istý u každého gymnastu, ale my máme radi aj iba prechádzku v prírode, ležanie na zemi, kávu, futbal, posilňovanie bicepsu a leg press, teda kotúľ je vlastne vždy o tom istom, a to je nuda. A v tom tvorení spoločnej histórie je dobré, aj keď je veselo, pretože keď ste teraz spolu, tvoríte históriu, to nie je iba deň, to je niečo vážne, na tom musí mať podiel aj úsmev, smiech, ľudská sprostosť, pretože my možno už nechceme póly: muž-borec, žena-chúďa alebo žena-šéf. My chceme pár. Aj pár pohárov vína, aj vernosť. Žeby sme nekráčali jak tie múmie, čo sa poznajú, že niekedy boli deti uvažujúc, ale aby sme hry uctievali ešte veľmi dlho, do poslednej fázy Alzheimera, a nenahrádzali ich naháňaním sebavedomia. Cirkusová búdka je priestor pre klauna. My chceme žiť! Lebo povinností od rána do… konca života, myslím, že tých máme beztak dosť. Bojíme sa samých seba, iba preto, lebo sme sa neprijali. Iba preto, lebo scéna nebola o nás, ale o niečom premietanom. Takže prajem všetkým nekonečnú lásku.