Pavol Matija

3 zrniečka svetla/sveta

Hrozienka z ľudí

Idem do kaviarne, vidím koláč, môžem poprosiť: „dajte mi iba šľahačku a lesné ovocie, cesto nechcem…“? Protiotázka čašníčky by mohla znieť: „chcete vy vôbec koláč?“ Je to krásna paralela s tým, ako zaobchádzame, či lepšie povedané, aký máme prístup k ľuďom. Ten sa mi hodí na to, toho viem využiť tu, ten mi je prínosný inde, tomu pravdu nepoviem, lebo o 3 mesiace ho budem potrebovať tu a tu. Toho už nekontaktujem, teraz ma nejaké problémy, tomu volám a lajkujem, veď je „na koni“. Utilitarizmus je smutný. Utilitarizmus hodnotí správnosť konania človeka, podľa toho, koľko úžitku mu prinesie. Je smutný. Prečo? Lebo ako sa hore mohla opýtať čašníčka: „chcete vy vôbec koláč?“ môžeme sa my pýtať: „chceme my vôbec človeka?“ My chceme možno skôr výhody a takzvané šťastie z neho. Preto si z ľudí vyberáme hrozienka, to čo nám na nich sedí, vyhovuje, čo nám pomáha, prináša teda úžitok, ale vcelku ich možno skôr odmietame. Teda dám si hrozienko a koláč hodím do koša. Lebo ak prijímam celého človeka, prijímam ho aj s jeho „nedostatkami“, nevýhodami. Existujú ale nedostatky človeka? Kto a ako to má hodnotiť? Že niekto nedorástol na presne 187 cm je jeho nedostatok v mojich očiach? Alebo že niekto sa málo venuje fitnes? Nedostatok u človeka neexistuje, lebo každý má svoju hodnotu taký, aký je, čo nevylučuje, že sa máme zdokonaľovať a rásť. Chcem tvoju výhodu, nechcem tvoju nevýhodu? Takto si vieme zobrať 3 hrozienka z 3 rôznych koláčov a koláče hoc i všetky 3 končia v koši. Teda koláč, chudák, hovoriť nevie, iba prosto končí v koši. Človek však vie nielen hovoriť, ale aj racionálne myslieť, konať, preto si strážte svoje hrozienka a ponúkajte sa v celosti priznávajúc svojho celého človeka. Nie taktika a stratégia ľudských vzťahov ale nachádzanie pravého človeka v pravde, ktorej sme schopní. A ak si bude chcieť niekto z vás odjesť, pošlite ho do inej kaviarne. A sláva tým, ktorí vám dokážu dodať nejaké hrozienka na váš možno i spoločný koláč.

Budovanie života

Možno cez zážitky vybudovať život? Čo je pre vás zážitkom? Pre niekoho to môže byť modlitba, čuduj sa svete. Pre niekoho to je jeho práca. Ideálne ak je zážitkom celý život. A na to človek nemôže chcieť od života odbiehať. Lebo život treba prijať v celosti ako ten koláč vyššie, lebo niekedy sú zaujímavejšie tie naoko trápivé chvíle. Manažér ľudského života – Boh – nie je niekedy ukrytý v 5tej dovolenke počas roka, to je možno odbiehanie od života, idem preč, pretože musím, život mi je trápivý či nudný. Koľko z nás ešte má chuť niečo budovať? Na osoh sveta, seba, okolia, krajiny? V budovaní je ukrytý zážitok. Možno jesť koláče bez práce? Určite áno. Len vám ich musí mať kto dať, poskytnúť. Môže to byť váš predok, partner. A kto je koláče bez práce možno stlstne. V rečiach, uvažovaní, myslení. Lebo vytvoriť koláč od piky je nielen zaujímavé, ale aj človeku prínosné. V dobe koláčov už nechceme chlieb. Chlieb je budovanie. Koláč je pôžitok. Cez chlieb je cesta ku koláču pravdivejšia. Dám 4, 50 Eur z vlastného chleba na koláč a poviem si: „dobre som pracoval.“

Tvrdohlavosť ako najväčšia hluchota

Ak ti niekto v tvojom okolí niečo vraví, nie hocikto, ale je to napríklad tvoj dobrý priateľ s poznaním, je to tvoj kvalitný lekár či právnik a ty „stále svoje v hlave“, to je často tvoj najväčší problém. Takto hluchneme. Počujeme samých seba a odmietame rady možno i samého Boha. Niekedy nám priamo Pán Boh prichádza niečo povedať cez ľudí, veď nehovoríme iba tak, že? Niektorí nás chcú oklamať, zaviesť, vyviesť z rovnováhy, tí nie sú Boží. Ale vďaka za každého dobrého radcu. Lebo ak ti 3krát poviem niečo a ty stále svoje v hlave, hoci to tvoje v hlave je len neúcta voči môjmu poznaniu a múdrosti, sám si nemúdry a hluchý úplne. Ovca dokáže (asi) viac naslúchať a ten baran si ide svoje, kým nenarazí do steny či plota. Byť ovcou je netrendy, je to dehonestujúce, akoby sme si sami nevedeli poradiť. Niekedy je ale lepšie prijať zvonka. Ak to nie je od hocikoho. Baran napokon nenaráža na stenu, plot, ale na svoju vlastnú tvrdohlavosť. Boh nám dal vzdelaných ľudí, s poznaním, dobrou vôľou, s praxou, preto ich rešpektujme, aj keď sa nám to nezdá po vôli, aj keď to nie je náš rozum. Priamy Boží účastník – Duch Svätý je zárukou, že radca dostane dobrú a správnu radu, takže učiť sa načúvať Bohu je síce dlhšie podujatie a cesta, ale začať sa dá kráčať hocikedy aj dnes. Aby sa aj z nás mohli stáť radcovia.