Pavol Matija

Videl som raz planétu, inú ako iné

život, voda, krásna zem, nepriateľ nikde

všetko pekne plynulo, to, čo malo trvať

iba kúštik umu, pokory, žiadalo si od nás

Potom prišiel veliteľ, sám veľký pán človek

má veľkú hlavu, dve ruky, dokáže čokoľvek

čo tam po tých ostatných a i dákej zemi

ja tu budem šéfovať a vy iba nežiť

Podmanil si všetko, asi však až priveľa

usmievajúc na seba, že toho Boha dobieha

kráľovstvo však rúca sa väčšmi každý deň

z duše plnej svetla danej ostáva prachu tieň

Vravíme si ľudstvo – škorpióny, opice

už tu ťažko dopadli povahy moc žičlivé

láska ako príkaz nedá sa viac napĺňať

človek – veľký generál, veru iný zákon má

Vravíme si ľudstvo, pozri na tie zveri

stačí iný názor a ruka je na revolveri

hádajú sa, bijú sa, každý chce ukázať

komu tento svet do vlastníctva pripadá

Vystavili fabriky, hotely, moria brázdia lode

na najvyššom poschodí sedí sa tak mocne

čože by sme riešili, či niekto zajtra zomrie

zapíšte do zoznamu – nepodstatná obeť

Kto nevie sa prať, nič nám tu z takého

čo aspoň hrubým slovom nezabíja iného

Ako by držal zbraň takýto naničhodník?

Okraju spoločnosti nanajvýš je hodný

Ženy, deti, čo tam po nich, tu sa píšu hranice

nech sa odtiaľ poberú osoby viac citlivé

keď nepôjdu po svojich, vyženú ich salvy

tento kus zeme má predsa nám patriť

Takto v svete študovanom – samí lekár, právnik

a ak by aj nie, nuž aspoň tučné vklady

čo je veľké v malom, bude strašné vo veľkom

nuž ponúka sa otázka: byť či nebyť človekom?

Pozeráme na ďaleké vojny a prehliadame dlane

sami pritom nejdeme bez nabitej zbrane

niekto zabil tisíce, niekto iba srdce iného

no náboj ohavný vyviera z toho miesta istého