Pavol Matija

Kdeže si išla, kdeže si sa stratila, kdeže zanikáš

čože máš na mysli, čože si mieniš, v čože dúfaš

v hoc čo veríš, hocčomu podliehaš, hockoho udáš

prečo už nie si, prečo si čudná, prečo sa vzdávaš

Kto verí, trpí, kto sa spreneverí, nesie iba pochabosť

kto uveril, prežije všetko, kto už verí len bludu, upadá

kto čakal lásku, zistil, že ľahšie mu žiť iba pre radosť

kto veľa znášal, už ani nepočuje, keď mu zaklínač vynadá

Kto sa pre teba triasol, už trasie sa len o život, málo dúfa

komu si radosť dala, ten už len civie na úpadok sveta, že

koho si opantala, ten vlastný prežitok jak živý skúma

a komu si vynadala, už radšej iba mlčí a zle slovo nevypovie

Scvrkli sa nádeje na pravú lásku, keď prišli rôzne plané nádeje

a my v ťažkosti sveta nechápeme, či až tak musíš skúmať dno

či až tak musíš nechápať jak iní nechápu, nevidia svoje beznádeje

keď páchajú proti láske úklad, myslia si, že sú oni a ich duše nevidno

Keď myslia si, že sú telá a ich viac nemá čo dáky zhora Boh mátať

keď siahajú na dno až tak ďaleko, že už nepoznajú vzlyky duší

ich duší, i duši iných, ich čo trpia i keď sa tešia, a iných čo ani nespia

si jak hymnus na smrť, si jak hyena, si jak vlk samotár, sa mi hnusíš

To všetko sú úkony pekla, v našom krásnom pozemskom svete, tu

a pár dákych čudákov sa snaží obnoviť báseň i hodnotu smerovania

pretože láska svätá má už len zopár fanúšikov, iní si radšej svet vyberú

pretože láska svätá, to nie je moment, to je niečo, čo nedáš bez nadania

My smerujeme niekam, na jedno jediné miesto, miesto pravdy poznania

každý súdny človek chápe ľudské omyly i to, že len v koži putujeme

putujeme niekam, kým nám naše miesto na vyšších miestach neoznámia

dovtedy len pričasto blúdime a hľadáme živú vodu v studniach beznádeje

Hľadáme zdravie v zhnitých končinách zeme, kde hady útočia ako anjeli

hľadáme pravdu v klame, pritom sa smejeme, že dobre, jak dobre nám

príde raz úpadok celý sveta, neba, i zeme, nech, Bože, vtedy kľačím na zemi

vtedy už bude všetko jasné všetkým, odomkne sa každý klamlivý hlavolam

Lebo sme čakali niečo, čo v histórií nikdy neprišlo, teraz len inak oblečený

boli sme v raji predtým spolu, čosi vždy nám vadilo, nešlo to proste zlepiť

boli sme poblúznení niečím, zvučkou, echom bludu, Adam stonal z Evy

a ona už svoje húdla i riekla i konala, nešlo to proste len normálne prežiť

Pritom mohol byť raj neustály a my sme sa mohli ovievať palmami lásky

pritom chce to len vytrvať a veriť vo vyššie veci, nie v prekliatie predkov

že jeden utekal, tak utekáme všetci, že čosi hľadáme, že chceme osud ťažký

že budúcnosť je vec úplne jasná, keď v koži svetom ošúchanej chceme nebo

Keď kožu zložíme, ostane inotaj človeka, ba úplný taj a esencia pravá

už teraz vieš, aj odkiaľ báseň prúdi, že to nie je iba záchvev žitý na stýkrát

už teraz vieš, že bojovník je silný rytier, čo neverí v osud a životu sa nepoddáva

a pred ľudom slepým, hluchým, už i nemým, len vedomie chce odmykať

Koľkých posunieme k nebu, to je pravá láska, línia, ktorú bude treba zachovať

nie po zákopoch vzťahov ale už aj chorých zabijakov priam, len blúdiť chceme

a čakať iba na to, kto koho skôr udupe a zabije, kto koho skôr a ako pochová

pretože Boh je Láska predsa samá a žije aj v nás, tak i Jeho takto zabijeme?

Kto zabil človeka, zabil Boha, kto zabíja lásku, nikdy pravú lásku nepoznal

tak ďakuj za tento deň, hoc len tak vlastne trúchliš pri bielom víne pravdy

pretože si možno človek veľký a i tú najvyššiu nenávisť vždy chceš pokonať

pretože vieš, že tí, čo útočia, rútia sa, priam bežia sa tešiac do márnej skazy

Pretože si súci iba lásky takej, akú sám dokážeš dať, nič iné nikdy neplatí

a ak ľúbiš nečakaj, že láska ešte je tá stará, pretože časy vždy boli rovnaké

ak ľúbiš a chceš mať niečo z tej lásky, nebuď len chudobný, buď aj bohatý

pozvi tú svoju zvláštnu dôchodkyňu, nalej jej, usmej sa, pozvi ju na rande

Pretože sudoku lúštiť je zjavne nudné, ty starý lišiak, čo sa ti opačujú mladšie

pretože ostaneš ako osirelý chumaj a to si mohol ešte požiť i v prísahe

a teraz hútaš, hútaš, s ktorým kamarátom na pivo, keď manželstvo je v stávke

a tak iba dobre si rozmysli, či až tak nonšalantne sa žilo v stredoveku na

hrade

Všetci sme odsúdení konzumenti, na skrz človeka sme sa úplne poddali

modlil som sa o tretej, kedy sú slyšané viac i tvoje hlasy, nuž sa pomodli

ale teraz už len odpájam deň ako bežný básnik pri takom čírom pohári

a čo bude ďalej, uvidím, pretože úvahy chlapca sa akosi mocne rozmohli

Budeme karhaní za pravdu, či za to, že chceme iných súdiť, len ich skarhať

veď ráno nie je súce básne, ráno je súce tak úvahy, ako na život reagovať

život je niečo vyššie, niečo od Boha a ty, či chceš či nie, musíš sa mu poddať

tak choď, dobre rob, ver, pomáhaj, pracuj, modli sa, nehľaď na život zhora

Tak teda prídeme na to, že lásku sme stratili asi, svet sa zrútil, kdesi do bludu

čože to nastalo, zatmenie akési, úplne nevedno, bludárom nastal zlatý čas

tak písal som len báseň večer, pred nocou utekal, netvoril ódu premúdru

tak som sa s ďalším dňom porátal, modlím sa k Bohu i strážim si upadnutý vlas

Nikto si vlastne nič neváži, rozpusťme to, úplne, zavrime dvere pravej láske

a potom, keď sa všetko zrúti, celý svet upadne, budeme sedieť v kľude rovno

pretože sme čosi chceli, kdesi utekali, čosi hľadali, vždy len akési šťastie

pretože tak sme dopadli, že vlastne tento nápev je lásky len márnou poctou