Pavol Matija

Prvé písmená abecedy nových vzťahov

Nesieme srdce

Nenesieme iba telá. Ale niečo rovnako, ba viac dôležité. Naše vnútro, ktoré často nesie aj pomenovanie – srdce. Uvedomili ste si, že k vám ako osoba možno až v druhom rade prichádza telo? Že ten človek, ktorý ku vám ide, vstupuje do života aj vnútrom? Že nesie minulosť, to, čo dokázal, to, čo pokazil, to, kde sa pomýlil, nesie úspechy, silu, utrpenie, záťaže, predstavy, sny, charakter, vlastnosti, morálne nasmerovanie, názory, vlohy a črty. Vzťahy troskotajú, lebo si ich idealizujeme. A nevieme doceniť to, čo nám človek do života prináša. Čo sa dá priniesť telom? Šálka kávy, ale tú tiež nesie buď iba „tu máš, na“ alebo srdce toho, ktorý nesie. Možno niesť šálku kávy iba telom? Veď telo je bez duše a ducha chromé. Telo prináša vzrušenie. Vzruch. Signál. Aký signál? Koľko je takých signálov vo svete pekných ľudí? Je vzruch pravda? Čo ho podmieňuje a vytvára? Čo ak by prišiel vzruch po uvedomení: ja milujem tvoje srdce? Či srdce ostáva dlhšie alebo telo? Veď telo časom starne, ale srdce sa zdokonaľuje. Teda, kto prichádza, prichádza najmä srdcom, telo iba nesie srdce. Vážme si prichádzajúcich s dobrým srdcom. Telo je forma, ktorá nesie obsah.

Milujme svoje telá

Telo je vlastne jednoduchý ale aj veľmi zložitý systém. Jednoduchý – veď 2 ruky, 2 nohy, hlava, trup – každý to má podobne. Zložitý – lebo je zmesou chemicko-biologicko-nervových a iných procesov. Telo človeka je schránkou ducha. Či sme len taký obyčajný – najesť sa, vyspať sa, troška popracovať, oddýchnuť? Či človeku toto vo finále stačí? Nie je človek tak potom sám sebou uskromnený? Veď má naviac. Ale telo človeka je každé zároveň jedinečné. Milujme svoje telá. Lebo sú také, aké ich splodil, vytvoril a dotvoril Boh. Neporovnávajme sa. Nikdy o sebe nehovorme ako o nepeknom. Telo to cíti a hlavne duša. Či stvoril Boh niečo nepekné? Veď, ak stvoril pekné stromy a zvieratá, o čo viac stvoril krásneho človeka? Človek je koruna tvorstva pozemského. Tak by sme si mali vážiť, akí sme. Povedal o tebe niekto, že si nepekný? Nepovedal „to Bohom“ a jeho duchom. Chcel ťa ponížiť, znevážiť, znemožniť, uškodiť. A teda… snáď si tomu neuveril, ak áno, rýchlo sa toho zbav, lebo to nie je pravda. Môžu byť Božie deti, synovia a dcéry, škaredé? Je krása predstavou o kráse? Existuje objektívna krása? Krása je objektívna vždy a jej subjektivita je vytvorená človekom, tým, čo vo všeobecnosti považuje za krásne, od toho sa odvíja jeho pohľad na krásu. Ale objektivita krásy je v tom, že sme človekom. Všetci sme beautiful people.

Dobro nemá byť zneužívané

Stretávame sa s tým, že „za dobrotu na žobrotu“. Je to tak jednoduché, že až by tomu človek uveril. Žobrota neba neexistuje. Aj ak vás niekto zneužil, lebo to sa takzvaným „dobrákom“ stáva a tým sa iba majú pripraviť na podobné situácie, zistiť či opäť do nich ísť, s kým ísť, s kým neisť, vytvoriť si vzťah s duchom rozlišovania, lebo „Boh nám nedal Ducha bojazlivosti, ale Ducha sily, lásky a rozvahy,“ ako píše Svätý Pavol. Láska je v tomto, neprestať ľudí mať rád, aj keď nás zradia, hoci aj jeden po druhom. Vieme čo na nich pôsobí, preto sa nemožno hnevať. Sila je v tomto na zvládnutie situácie zrady, ale to je sila Ducha, už menej naša, a tá musí byť v pokore vyprosená, nadobudnutá a udržaná. A rozvaha v tomto znamená vedieť, ako reagovať, nezahorieť hnevom, nezľaknúť sa, nebyť nenávistný, teda mať citlivosť a dôraz pre situáciu. Dobrák nemá prestať byť dobrákom, ale musí sa poučiť a rozlišovať zlákov. Inak, šialený princíp sveta, nemyslíte? Že zneužívame dobro a dobrých. To nie sú úkony neba. Za tým je prefíkanosť, manipulácia a všetka nečistota. Dobrota nech sa nedá zneužívať, hoci v nebi má odmenu istú, ale my potrebujeme aj dobrákov na zemi, dobrých bojovníkov a ľudí. Bože, ochraňuj dobrých tohto sveta. Radšej ostať chudobným s jedným dobrým priateľom ako mať okolo seba zradu.

Vydržte

Idealizácia človeka a vzťahov dospela tak ďaleko, že vzťahy takmer nič nevydržia. Aj ak niekoho spoznávate, vydržte, lebo ak sa dvaja spoznávajú, niekto tých dvoch ľudí poslal v rovnaký čas, na rovnaké miesto na zemi. Veľmi túžime spoznávať. Preto nepoznáme. Ako sa zachováš dnes ku človeku, tak sa Boh zachová k tebe. Možno v inom vzťahu, situácií, ale vždy by ti mal byť každý, ktorý do tvojho života vstupuje cenný. Cenný je krásne slovo. Cvendží. Ozýva sa. Zuní. Buďme si cenní, ak si pomáhame, nesieme si tiaže života, ak sa spolu smejeme, ak sa vieme podržať. Cenný znamená mať cenu, mať hodnotu. Či je hodnota človeka skôr v tom, že nejak pôsobí, alebo v tom, že vie byť starostlivý, úctivý, vnímavý k potrebám iných? Že sa vie postarať, pomôcť. Sú to prežitky na dnes. Sú to priam archaizmy, ako ich píšem. Lebo človek, muž, žena, dnes chce zážitok a zážitku je ľahko vyhrať, lebo je všade ponúkaný. Kto dodá zážitok, ten vyhrá. A čím viac zážitkov, tým je ťažšie vydržať. Vydrží svet zážitkov? Veď mizne voda, prichádzajú vetry, vody, príroda a Boh cez ňu sa ozýva. Rastú dlhy, je to verejný dlh alebo aký dlh? Veď ak je to verejný dlh, tak je to aj náš dlh. Či nie je načase sa vrátiť k spolupatričnosti aspoň v rodinách? Lebo ten čas nastane. Že budeme radi, že sme 4 ľudia, ktorí vedia zarobiť, podeliť sa o chlieb, požičať si, pomôcť si. Lebo Boh nemá rád iba individualizmus. A chlieb je symbol váženia si výsledku práce človeka. Veď, všimli ste si? Peniaze strácajú hodnotu. Za viac peňazí kúpime menej jedla. Lebo svet a život na dlh je iluzórny, iluzórny v tom, že sa máme dobre. Som presvedčený, že nebeské kráľovstvo bude od človeka vyžadovať poctivú prácu. A potom oddych v úsmeve, nie v kŕči, že či vôbec zaplatím splátky. Lebo práca a odmena má byť vyvážená. Preto vydržte. Vydržte vo vzťahoch, ktoré sú namáhané. Spolupatričnosť a solidarita ožije.

Poznaj svoju hodnotu

Si veľmi hodnotný človek. To by sme si mali opakovať 3krát ráno a 3krát večer. Nedaj so sebou zametať. Veď lepšie byť chudobný s jedným dobrým priateľom ako mať okolo seba zradu a nepravdu. Ak ťa stvoril Boh, On sám ti hodnotu vložil. To, že k tebe zle zaobchádzali tvoji rodičia, blízki, spolužiaci, kamaráti, tvoje priateľky, priatelia, kolegovia. To všetko chcelo, aby si stratil uvedomenie vlastnej hodnoty. To všetko bola neláska. Jediný skutočne potrebný vzťah je vzťah človek a Boh. Možno vás všetci opustia a zradia, ale Boh vždy ostáva. A vtedy práve človek pocíti, že nie je sám. S príchodom sociálnych sietí nastal virvar vzťahov. Zrazu sme nemali 2 dobrých kamarátov a 8 známych, ale poznali sme celý svet. Chceli sme poznať. Ale spoznali sme iba vzťahovú plochosť, ireálnosť a najnovšie nám údajne stačí pokecať aj s chatbotom, či ako sa to volá. Vzťahy niekedy boli reálne, viac v pokoji. V pokoji vieme dobre naložiť aj so vzťahom. V pokoji si vieme uvedomiť, čo ten vzťah pre nás znamená. Vo vzťahu Boh-človek človek spoznáva vlastnú hodnotu. To je vzťah predurčujúci to, ako vnímame ostatné vzťahy, lebo svet, myslím, možno vnímať buď teologicky alebo svetsky. Teologicky, my sa „bojíme“ toho slova, ako keby nás niekto chcel nasilu zavrieť do miestnosti, kde bude krížik na stene, bude tam len málo svetla a budeme mať uvažovať. Ale veď teologicky – to je Boží koncept sveta. Možno veriť v Boha a vnímať život svetsky? Prečo sa v stati „poznaj svoju hodnotu“ venujem vzťahom? Lebo často sa vnímame tak, ako nás označili iní, ako nás oni vnímali. Teda našu hodnotu nám vytvorili zranenia, zlé a škodlivé hodnotenia alebo naopak neustála chvála od iných. A toto všetko potrebujme vyzliecť, aby sme videli svoju hodnotu. Hodnota je samo o sebe človeku daná. Váž si, kto si a aký si. Lebo ak ťa niekto bude chcieť napomenúť, má to urobiť s úctou k tebe a tvojej duši. Nie ťa zvoziť, znevážiť, znemožniť, odmietnuť. Aby si prišiel o svoju hodnotu.

My sme zabudli na to, že sme najmä duše. Ak niekto k tebe prichádza, prichádza jeho duša a telo ju iba nesie.