Pavol Matija

Či si z rebra, či z neba, či z Venuše, čia si vlastne?

Tápaš sama o sebe a v sebe, iba trúchliš a žiališ

chceš čo ani sama nevieš, raz poklady, raz básne

chceš byť iba sama, chceš aby sa vzdali tvojej krásy

Tápaš ako loď v prístave mnohých chorých námorníkov

ochoreli z teba, sú čudáci a odstavili všetky svoje plavby

zastavili v doku a čakajú na teba ako žalár bez vrátnikov

do cely sa sami zavrú, uvrhnú sa do najtemnejšej skazy

Ktože púta pohľady, keď ide ulicou, či tvoje oči či vlastne čo

ktože je tak hlupák veľký, že si nevie rady sám so sebou

ktože je tak smutný muž, že pre teba urobil by hocičo

ktože kráča do neba a keď ťa zrie, tak padá hoc aj z rebríkov

Ktože je tá žena, nenahraditeľná, čo pripravila plné blázince

ktože je tá žena, čo sa tvári vážne, pritom svoje iba húta

ktože je to dievča, čo je strašná múza a vyzerá tak nevinne

ktože je to dievča, čo si hrdo kráča a od batoľaťa neposlúcha

Spája ktosi elementy, muž a žena vedno stoja, nuž ale dokedy

končia sa príbehy, tak dobre pamätaj dnešok, lebo zajtra už

dožiješ sa opäť iba nevďaku, a precitneš v onej krátkej pamäti

budeš voňať vlastné tričko a hľadať na ňom zo včera ten rúž

Pretože si obyčajný muž a vlastne len hlupák, ktorý verí láske

nuž zatočí s tebou pofidérny parfum až tak, že už nie si ty

už si len ktosi nápomocný, nepomáhaš svetu, nemáš šťastie

a tak sa krútiš, krútiš, krútiš, kým spadneš do vlastnej dobroty

Torty sú vlastne veľké koláče, s cukrom, mastné sú riadne tiež

a účty platiť nie je krásne, tam sa láme svet muža a svet ženy

no čo keď účet bárskto vie zaplatiť a vo svete svetu neujdeš

a tá báseň biedna, tú možnože v archíve raz archivárka docení

Tak žiješ krásne, rozplývaš sa, ako sa máš dobre, ibaže si sám

pritom vo dvojici líhaš, i usínaš, občas niečo viac, inak si sám už

pozor, chlape, ty si koruna tvorstva a tu by si mal byť dáky pán

teda, chlape, normálny buď a po žiadnej žene nikdy nezatúž

Trasú sa ulice, keď devy kráčajú, nemajú kroje ale zvršky

trasú sa chlapci jak osiky, už by sa rovno zrazu ženiť chceli

trasú sa muži potom, robia sa jak sú úžasní jak drzí a sprostí

a žena dosiahla opäť čo chcela, už iba popíja daiqiuri v cieli

Aké sú príbehy romantické, aké sú prebudenia zrazu ťažké

aké sú deje zamotané, pritom tak jasné sú všetky básne

začínaš a potom i končíš pri tom istom, pri tabletke a fľaške

no najprv si sa hotoval jak dobre bude, teraz plačeš sám že

Nuž teda náuka jasne vraví, nežeň sa kým nie si si istý

nuž ale ako si človek istý môže byť, keď seba samého nepozná

a ako má poznať o dva, tri roky vlastnú ženu, keď prídu zisky

ideš si na koníku kľudne a zrazu sa kone urvú, keď sadáš do koča

Nežiaľ, len otvor oči, pretože si dostal tú najkrajšiu domovinu

a nikdy, ale nikdy neber vážne žiadnu, ale žiadnu krásnu ženu

inak si len podielník na vlastnom nešťastí, uvedom si narovinu

že žena krásna, žena pekná, ešte keby vzdelaná, má vysokú cenu

Tak píš si za uši, že v nebi nie sú dvojice, radšej zober papier a píš

tak počúvaj, chlape, nos ten papier so sebou, keď rozum tratíš

tak ty asi nie si dospelý, keď veríš na lásku takú, počkaj, uveríš

tak ty zameraj sa na tú krásu, čo plynie všade dookola a zruš útrapy