Otvor dvere, už som doma po siedmykrát, nekonečne
a čo je viac, než otvoriť dvere, vpustiť trocha človeka
veď človek dáva človeku to, čo by chcel dostať, reči detské
tvrdý v láske, kde len odpustenie vždy každého stretá
Deti sme sa narodili, deťmi aj chceme vždy zomrieť
veď vrásky na duši obmýva akési tajomné svetlo
veď nekonečne ľúbiť znamená nikdy nebyť obeť
už som doma, ktože mi dnes podá polkilové mäso?
Veď síce hodín deväť, ale kávu pijem iba pre chuť
nerátam pulzy, ani hodnoty kortizolu, spánok nečakám
veď uvažujem iba toľko, že kam dnes myšlienky ma vezmú
zas rozhádzala sa na nepotrebné potreby celá výplata
Čokoláda biela, tmavá, hocijaká, hlavne veľa cukru
človek v koži oblečený si aj takto ošetruje rany
všetci sa boja rána, prečo radšej nemať noc súcu
veď normálne je čas od času sa aj smútku strániť
Život v mantineloch naozaj nie je na napísanie básne
pretože človek musí ujsť pred samým svetom vážnym
tam jeden sedí, sám, čosi húta, tvári sa tak zvláštne
to len čudák – básnik, múza musela ho priam trafiť
Noc nepozná úzkosť, iba jedno pozná, v túžbe tvoriť
a tak celý život zliaty do jedného okamihu tvorby
tam jeden sedí, pije štvrtú kávu, vari či je chorý
to len čudák – básnik, prišiel vypiť vlastný pocit
Chceli navliecť do ťažkého obleku, skončilo to zle
veď dieťa nerodí sa v oblečení, prichádza, aké je
veď dieťa hoc ctí čo ctí ostáva vždy len slobodné
ťažkosti života nechápe, žiaľ, veru, umný mu nepríde
Človečenstvo sme spoločné i keď každý máme posteľ
a hlávku musíme nechať odpočinúť, trocha od iných
čo teraz, ale, veď rýmy raz prídu ráno, raz prídu po tme
v tej túžbe tvoriť nikdy nemôžeš byť slabý a ani násilný
Príde, čo prichádza a vtedy treba prijímať, v tom je cesta
možno si chcel znásilniť život, ale sú aj vyššie cesty, aha
no túžba tvoriť, tá ostáva, to vieš, nikdy nedá sa prestať
čo už teraz, keď na takú tvorbu asi máš zhora mandát
Ver, bolo všelijak, možno i ťažko, chcel nás uzdraviť diabol
nielen keď blúdili sme ako dietky, ale skúšal to aj priamo
ale práve vtedy orodoval asi v nebi svätý apoštol Pavol
veľká láska pozná veľké odpustenie, keď včera je už dávno
To je ten protipól, že moc patrí jedine Bohu, s tým sa zmier
a ak budú obete tak až po veľkej tvorbe, lebo nenastane koniec
svet sa síce rúca viac než sa rúcal, no svet nepatrí tme
život je vývoj, čas nezastavíš, tak vieš čo, iba jednoducho poďme
Nesieme si rany ako ofačovaní vojaci, pritom náš boj je iný
nestrieľali sme, i tak sme triafali, pretože slovo má veľkosť činu
autori pomreli, slová pamätáme, v túžbe musíš byť silný
tvorbe venuješ prítomnosť, nedostanú ťa len-tak z toho okamihu
Veď je to choré, dnes kedy je móda iná, čosi písať tu a tam
ale budujme všetci ako vieme, v optikách našej osobnosti
básnik – chudák, hoc prešiel v živote, už chce len čistý chrám
no to nie je chrám smútku, strachu, ukrivdenia ale len radosti
Teším sa jak dieťa, keď pribudne malá tehlička do života
ale teda, nestaviam len v básni, veď pozri, vidíš to všetko?
Už som dnes utekal, modlil sa, smial sa, ďakoval, venoval žalobám
pre žiadnu slávu, iba pre chuť zo života, ver, túžba je len preto
Už som dnes adoroval, už míňal, už som prosil, aj bežné roboty
už som rozdal, čo som mohol, ale pre túžbu dnes nejdem spať
ešte sa obzriem za svetom, za dňom, za ľuďmi, veľa je dobroty
od tvorby sedím v prepotenej sivej mikine, verím v tú trať
Musím sa ešte pozrieť do očí tisícke ľudí vo veľkom obchode
nechať sa obmyť človečenstvom, lebo ver, sme tu aj vedno
konať i čakať, byť v pokoji i dynamike, v rozvahe aj pozore
synovia svetla sú menej prezieraví než sveta, no koho vedie svetlo?
Od svetla sme prišli, to nás volá, vyjasňuje ako žiara života
zapaľujeme víchor, robíme chyby, dospievame do poznania
súdi vždy iba Jeden, môže sa múdrou robiť hocaká porota
kľúče od neba, hoc jak veľkí sú ľudia, tie kľúče, veru, nevlastnia
Sploď báseň, sploď potomka, sploď sen, nenechaj sa odbiť
keď povedia, že to nevyzerá dobre, never, lebo Boh hľadí
a lúčmi lásky ťa posúva aj keď padáš, viď, aký je k nám dobrý
pretože aj keď si neveril, Boh každý milimeter bytia strážil
Ešte nás majú radi, už nás aj nenávidia, ale svet ľahko nepochopíš
nezamýšľaj sa, len tvor čosi, pretože túžba tvoriť je nutnosťou
každý z nás ostáva zapísaný ako autor, ako autor teraz žitej doby
nech aj báseň vyznie rozhárane, ale vždy len tvor, tvor, tvor


Celá debata | RSS tejto debaty