Pavol Matija

Preosiatie a kultúra

K téme preosiatia v duchovnej rovine pútavo hovorí a vysvetľuje poľský kňaz Dominik Chmielewski, môžete si to vyhľadať na internete. Každý na zemi väčšinou má potrebu niekam patriť. Zdieľať život, hodnoty, postoje. Spolčiť sa s niekým, združiť. Združujú sa spolužiaci na strednej škole, v triede sa ešte z nich vytvárajú užšie skupinky, ktoré majú k sebe o čosi bližšie. Mohli by sme jednoducho povedať, že ľudia sa združujú kvôli spoločným postojom, pohľadom.

Niekedy sa združujú utilitaristicky, chcú niečo z toho vytĺcť. A toto združovanie nie je až tak postojové, skôr účelové. Pokiaľ niečo hájim, tvrdím, mal by som o tom dosvedčovať, myslím. Ideálne vlastným životom.

Doba je aká je, preosievajúca. Medzinárodne. Vnútroštátne. Spoločensky. Ľudsky.

Dianie vo veľkých európskych krajinách s mnohými komunitami nasvedčuje, že chlieb sa začína lámať. Rôzne pouličné strety hovoria jasne, že napríklad aj kriminálne gangy vykročili z tieňa, môžeme tvrdiť poukazujúc na situáciu vo Francúzsku, či aj v Bruseli a inde (dohľadateľné v médiách). „Nič nie je skryté, čo by sa nevyjavilo“ ako stojí v Biblii. Postupom času teda všetci budeme musieť zaujať postoj, postaviť sa pomyselne naľavo alebo napravo. Obnažiť vlastné hodnoty. Nechoďme do roviny súboja medzi konzervativizmom a liberalizmom, pretože hranice týchto dvoch pólov sa často u konkrétneho človeka prelínajú, najmä pokiaľ si jednoznačne vo svete vplyvov nevie vybrať Boha a Jeho príkazy. Poďme skôr do roviny všeobecna, teda vôbec uznania a vyznania vlastných hodnôt. Viem, aký som, taký chcem byť a nehanbím sa za to, presadzujem to. Mohlo by teda skôr ísť o vyznanie kultúry svojej osobnosti.

Aká práca, taká mzda. „Mzdou hriechu je smrť“, ako píše Sv. Pavol, skôr pôjde o smrť duchovnú, napríklad nemožnosť žiť sviatostne a mať účasť na večnom živote. Umením je hľadať pravdu. Považuje vôbec ešte ľudstvo hriech za zlý? Kultúra pohľadu na hriech ako na niečo zlé, ošklivé, by osvetlila nielen ľudskú bytosť ale aj spoločnosť. Norma by bola jasná – nepáchať hriech.

Aký je zákon človeka? Mal by byť spravodlivý, čo je dosť abstraktný pojem, veľmi široký pojem. Môže hriešny človek prinášať spravodlivý zákon? Čo nie je čisté, nemôže očisťovať. Zamažem si okuliare, chcem si ich vyčistiť, vezmem ale zamazanú handričku, výsledkom budú ešte špinavšie okuliare.

A toto očakáva ľud. Chce vidieť čistú bielu košeľu. Za ktorou pôjde a bude jej veriť. Inak to budú len šarvátky, ako krčmové bitky, s prepáčením. Je ťažké dosvedčiť vlastným životom vlastné presvedčenie, pretože ako ľudia podliehame pokušeniu, ale kľúčovým je moment obrátenia a zanechania starého človeka. Máme toľko vplyvov, že je ťažké sa správne, spásonosne orientovať. Nedávno publikovaná vedecká štúdia hovorí, že „mladí to proste nedávajú“. Sú stratení. Môžu za to rodičia? Doba? Svet? Internet? Učitelia? Politici? Môže za to vplyv.

A tak ľud očakáva pozitívny vplyv. Aby sa nadchol a šiel za ním. Môže tma prinášať svetlo?

Píšem tak, ako píšem. Snáď sa chápeme. Preosiatie je postavenie sa na nejakú stranu. Ukotvenie. Ale môže byť prístav bez kotvy? Môže si námorník odpočinúť, ak nemá kotvu? Kotva je hodnota. Kotva môže byť aj liberálna, lebo danému človeku prináša dobrú spätnú väzbu. Ale človek už proste kotví. Kotvou môže byť Boh. Človek tiež kotví. A život prináša odpoveď. Pohľad na kotvu sa môže počase aj zmeniť. A tak je jedna loď vľavo a druhá vpravo.

Poďme však do ľudskejšej roviny. Čo s narastajúcim napätím? Uvedomujeme si my na Slovensku, že v USA v niektorých štátoch bola povolaná armáda do ulíc? Že v Bruseli sa ostreľujú gangy po uliciach? My sme tupci. Lebo kým nezomierame my, nezomrel nikto. A možno ako ľudstvo by sme mali začať byť vedomejší, odmietnuť isté formy fungovania spoločnosti.

Čo ak na svete nebude dobrého panovníka? Ostane všetko na Bohu. Zatiaľ však máme zdroje informácií, poznania, vzdelávame sa, preto máme čas pomôcť Bohu. Napríklad aj účasťou vo voľbách. A vykreovať si vlastnú spoločnosť. Antagonizmus politických elít je aj dobrý, pretože sa vzájomne kontrolujú. Inou formou vlády by bola vláda osvieteného panovníka. Ten by kontrolu nepotreboval. Pretože by mal vlastnú, nazvime to, kultúru, kultúru svojho hlbokého presvedčenia, ktorá by nebola obmedzená len na uplatňovanie zákonov a usporiadanie spoločnosti, ale bránila by mu sa akokoľvek spreneveriť voči sebe samému ale aj jemu poddanej a počase možno aj oddanej spoločnosti.

Začiatkom tejto kultúry je politiku po väčšom prešľape radšej nechať tak. Venovať sa iným veciam a nebyť odkázaný na toleranciu ľudí. Niekto vzorom musí ísť a ak nemáme osvieteného panovníka, kolektívy by mali skultúrnieť. Od najvyšších poschodí by čerpali nižšie poschodia. Potom by počase tá večná nás nikde nemíňajúca politika až tak nezaujímala, žili by sme odovzdane naším povolaniam, potom športu, záľubám, podpore charity a dobrých vecí a nad všetkým by čnela biela košeľa.

Kolektív nie je ničím iným ako spolkom jednotlivcov, často usporiadaným. Usporadúvajme naše kolektívy na základe umenia hľadať pravdu, pochopenie, na základe patričnej čistoty. Odmietnime kolektívy, ktoré blúdia z hľadiska Božieho alebo ktoré sú jednoduchopovedané zlé. Majme oči otvorené aj smerom k sebe dovnútra, nachádzajme pravdu o sebe. Majme oči otvorené, aby sme videli, súčasťou akej spoločnosti a akých spoločností sme. Obroda spoločnosti vždy príde len, ak sa obrodíme my, každý samostatne. Život je (aj) proces. A aj svet je (aj) proces. Po stáročia vydržali stáť len tie najpevnejšie budovy, budujeme prácou a chcením ako procesom, ale materiálom je hodnota. V procese samotnom by nás však žiť nebavilo. Človek potrebuje nejako pozerať a nejako vidieť. Odpoveďou je hodnota.