Pavol Matija

No pasarán!

Svet sa bije medzi liberalizmom a konzervativizmom. Neviem či progresivizmus je forma liberalizmu, ale pravdepodobne áno, a to v radikálnejšom poňatí. Alebo je to len iná, možno na oko lepšie pôsobiaca nálepka vyznávania slobody.

Čo je to liberalizmus? Prípona  – izmus označuje väčšinou nejaký smer, filozofiu. Liberálny je slobodný. Liberalizmus by tak mohol byť o filozofii, ktorá vyznáva slobodu.

Kto je Boh? Tvorca. Ktorý dal človeku slobodu, ale s obmedzeniami. Rob všetko, čo nie je zakázané. A čo je zakázané je úplne zrejmé z Desatora Božích prikázaní. Ak by sme dodržiavali tieto Božie imperatívy, žiadnych „1532 zákonov“ na Slovensku nie je potrebných. Ak budeš robiť to, čo zakázané je, spája sa s tým vina a s vinou trest. To je ťažké tým  liberálnejším z nás stráviť. Žeby si niekto nás dovolil trestať. Žeby existoval trest za slobodu. Aký Boh? Veď človek má rozum, rácio. Rácio sa chce mať dobre, racionálne asi nikto nechce trpieť, niečo znášať. Existuje filozofia nazvime to pozitivizmu, ktorá hovorí o tom, že človek sa chce dobre cítiť. Mať pohodu. A tu narážame v hraničných a ťažkých situáciách na rozpor medzi Bohom a slobodou. Nemám peniaze. Ukradnem. Nie som spokojný v rodine. Vytvorím novú rodinu. Chcem byť najlepší. Aj nepoctivo, zákerne zdolám konkurenciu. A takto by sme mohli ísť ďalej do rôznych situácií, kedy Boh je svojim príkazom zrejmý a prichádza ľudský rozum, ktorý hovorí: „ale veď to je len malá krádež, malý podvod, veď sa musím zabezpečiť“, „veď aj ďalších 50% percent manželstiev sa v Únií rozviedlo,“ „musím byť najlepší, veď to je dôležité, byť najlepší, potom budem obdivovaný a budem mať úspech, peniaze.“ Tak si človek vybral slobodu. My často nadávame na políciu, prokuratúru, súdy, že nekonajú, že nezatvárajú viac zločincov. Chceme, aby zločin bol potrestaný. Ale od Boha trest neberieme vážne. Že by vôbec také niečo mohlo existovať. Ja som extrémne rád za všetky Božie tresty a napomenutia v mojom živote. Lebo dnes tu môžem byť a poctivo povedať, že bezbrehá sloboda je zlá. Hovorí sa, že Boh alebo nazvime to, život s nami cez životné udalosti komunikuje. Dáva nám echo, čo robíme dobre a čo zle. Niekto ale nevidí či nechce vidieť. Prosto, všetko berie ako vývoj, ktorý prichádza, deje sa, nemá príčinu, a tak ďalej pokračuje. Zovšeobecnene, každému sa dejú aj veci dobré aj veci zlé a takto nám to stačí.

Liberalizmus do istej miery teda popiera Boha. Najmä ak vyznáva bezbrehú slobodu. Adam s Evou mali slobodnú vôľu, nedopadlo to dobre. Sodoma a Gomora žili ako žili, nedopadlo to dobre. Ja som v niektorých veciach tiež taký somár, že som spoznal pravdu na základe skúsenosti. Albert Einstein povedal: „informácia nie je zdrojom poznania, jediným zdrojom poznania je skúsenosť.“ Aj keď to bol jeden z najmúdrejších ľudí v našej histórií, dovolím si mu protirečiť, lebo napríklad taká Biblia je nekonečná studnica informácií a nemusíme napríklad zabíjať ako Kaín Ábela, aby sme zistili, že vražda je zlá. Keď si pred nami 990 ľudí z 1000 pri dlhodobom užívaní pervitínu takzvane vymlelo mozog, tiež táto skúsenosť zrejme nie je potrebná, aby sme sa o tom presvedčili. Teda často na poznanie bude stačiť aj informácia. Jasné, že to úplne pravé poznanie z hĺbky nebude, lebo sme to neprežili, ale ideme teraz všetci vraždiť či fetovať?

Takto aj Božie príkazy sú formulované jasne. Niekto, žiaľ, so slobodou narábať nevie. Na spresnenie nášho správania po našej zemi chodil Boží Syn, Ježiš Kristus a ten pomenoval konanie, ba myslenie v každej životnej situácií. Ale čo nám má Ježiš Kristus kafrať do našej múdrosti, našej slobody? Napríklad teraz je to úplne iný svet. A tak to s ním aj vyzerá. Nebudem tu opäť menovať, čo je nič moc, lebo by zaznelo „svet ešte nikdy taký dobrý nebol.“ Ako minule povedala jedna známa: „svet na oko vyzerá dobre, sme ním ale oklamaný.“ Ak si vezmeme, že cieľom ľudského života by mala byť spása ľudskej duše, zákonite nám niekto alebo niečo, ak nás chce o spásu obrať, musí ponúknuť niečo lákavé, aby nás hoc aj postupne o spásu našej duše pripravil.

Ak by som nepoznal Boha, môj svet a život by bol prázdny. Často si pustím tú modernú hudbu, ten pop, a poriadne nahlas (našťastie nie úplne rozumiem, čo v inom jazyku spievajú, pretože by som to asi musel ako kresťan vypnúť), vie to uvoľniť emócie, ak by som s hudbou narábať nevedel, mohla by sa stať mojím božstvom. Ak by som do auta naložil 2, 3 slobodných kamarátov, pridal všetkým (okrem vodiča) „kvapku“ alkoholu, bol by piatok alebo sobota večer, možno by sme skončili v nevestinci. Boh vs. sloboda 0:1. Lebo vplyv. Hudby. Alkoholu. Doby. Našťastie Boha poznám, mám životnú skúsenosť a z hudby a alkoholu mi už nešibe. Naozaj, koniec-koncov sa vždy oplatí Boha rešpektovať, On je úplne, úplne zrejmý, čím viac nášho uvažovania, špekulácií, tým menej Boha. Napokon aj tak končíme kľačiac pred Božími oltármi, predtým často blúdime kade-tade, ale rakvy našich blízkych, choroby našich detí, naše rakoviny a porážky, všetko nás to vracia pred jediné miesto – kľačiac pred Boží oltár. Čím skôr kľakneme, tým skôr si môžeme naplniť náš pozemský život a tým skôr môžeme začať zápas o spásu vlastnej duše.

Prídeme teda na to, že veľa ľudí so slobodou nevie narábať. Vyznávanie bezbrehej slobody nás vzďaľuje od Boha. A kde toto všetko skončí? Kedy a ako? Sedím na námestí a 15ročné dievčatá chodia holé po ulici. Z celého dňa stráveného vo veľkom meste ostáva iba humbuk. Aj tá bezbrehá sloboda je humbukom, ktorý nás kdesi strháva a vytvára veľký kozmos, z ktorého sa ťažko vystupuje. Výsledkom je pošpinená ľudskú duša, otupené svedomie a neschopnosť vnímať Božie usporiadanie sveta. Neschopnosť vnímať Boží jas. Verím, že bezbrehá sloboda ako usporiadanie sveta neprejde. No pasarán najprv u každého z nás.