Pavol Matija

Keď ideš sa narodiť, odniekiaľ prichádzaš a nevieš kam ideš

takýto údel stíha človeka, každého jedného, keď príde sem

chcel som ti písať hlboko, ale prepáč, ten čas nie je už dnes

pretože nebo v duši spôsobilo, že vôbec netrápi ma táto zem

Keď ste si mysleli, že to budú smútky, zmätky v básni, to teda nie

na konci života bol u tej autorky dom na brehu jazera –

skutočný, nevysnívaný, čuduj sa, dodnes vôkol neho chodíme

a keď duša mala byť strápená, nebola, vie kde čerpá, kde si naberie

Keby to sa dalo vyjadriť jedným slovom, ale to proste sa nedá

čo všetko núka, dáva Božia prítomnosť, aj kebyže si na podlahe

čierna chcela byť silná, stretla svetlo, navždy ostala len bledá

tu nejde o nás, aj keď chceli sme byť pekní, každý jeden háver

U niekoho poznanie prišlo skôr, niekto si popiskuje a chodí ulicou

ono, ten náš život biedny, ten, veru, dá sa prežiť úplne všelijak

kúpime si zlato, sedem domov, majme sa len dobre, hriechy nevidno

no ale, veď človek sem prišiel na to, aby čím skôr riekol serviam

Svet – to je džungľa, úplný hlavolam, ktorý má jednoduché riešenie

áno, dobre počuješ, opozitum, veru, kde ťažké veľmi ľahko odíde

a ja som len jeden z tých, z mnohých, ktorí ti chcú dať pozvanie

že všetko o nás, svete, o tebe, o mne, nástrahách a pravde je v Knihe

Odhodili sme ju, hoc je to strom života, prúd pokoja a večité vyznanie

my máme malé kry, stromky ovešané hadovým ovocím a tie nás bavia

máme po ruke nehasnúce svetlo, no hľadáme vždy len zatmenie

keď volajú nás rôzne poháre krásne, poď, poď, napi sa z prázdna

Je to bláznivé, nepochopíš, keď zrazu ťa začne baviť vlastné utrpenie

lebo, čo jedno človek nechce, jest na tejto zemi hocijako trpieť

ale v tej hĺbke horkého vína, v odštiepenom pohári, vidíš úplne inak

že žiješ plnšie, lebo skutočne žiješ, i keď jak každý chcel´s žiť vo sne

Život má byť o šťastí, ale veď už bol, tak nech je o nehasnúcej službe

každý rôzne vyzbrojený, poďme, pretože sladké vína sa skoro prepijú

skutok ostáva zapísaný, skutok – to nie je žiaden ľahtikársky úsmev

a slovo nehaň, že je len slovo, veď vďaka slovu mnohí ožijú

To nie je fanatizmus, nemôžem za to, že svet chce žiť len-tak popovrchu

alebo ma obviň z toho, že ako jeden z mnohých poukazujem na vieru

veríš v seba, veríš v kadečo, len Boh ti začal byť priam neznámy

a ty vlastne, ako si v tom tvojom rozume vysvetľuješ veci, čo sa dejú?

Oheň buď horí, alebo zhasína, oheň nikdy nemôže byť rozdvojený

patriť aj svetu aj nebu je dosť ťažké, hovorím z vlastného skusu

a keď si jedno vyberieš, ideš za tým, vďaka však za nohy človeka

že držia nás v obyčajnosti, ďaleko od vlastnej slávy cirkusu

Ber to ako výpoveď svedka, žiadneho extra super človeka

ale svedok videl, vnímal vlastnými zmyslami, celým svojim človekom

a tak zistil, že najlepšie čím skôr zahľadieť sa hore do neba

lebo nebo vždy ostalo aj ostane i keby všetko ostatné prešlo

Keď teda takto biedne chodíme po cestách tohto sveta, tej zemi

vidíme čistejšie, lebo sme bežní, ako sú i iní úplne bežní

a keď sme to zistili, v tej chvíli uvedomenia si Božej veľkosti

už veľa nevravíme, lebo jedno Slovo stvorilo celý vesmír

Keď podáš malý pohár vody, nemusíš dostať luxusné menu

ako minule, keď Emil jedol v dielni na špinavom stole tlačenku

a veru, bolo nám lepšie ako kdesi nóbl sa tváriť, že kto sme

mať krásnu róbu a dušu zohyzdenú svetom i sebou, nepeknú

Ani nesúdime, iba poukazujeme a žijeme vo vánku, ktorý práve je

prináša kadečo a tak človek prichádza k sebe každým dňom bližšie

možno práve o to ide, zažiť, každý v rôznej hĺbke získať poznanie

aby po nás ostal aspoň o ten jeden malý milimeter menej zlý svet