Pavol Matija

Máme v poslednej dobe podľa mňa nezvyčajne jasné slnko. Niekedy aj zvláštnejšie zafarbené nebesia. Možno to nevnímame, pretože, teraz mi napadlo, pomenovať to hurry up culture, tu už máme niekoľko rokov. Nedeľa je pre väčšinu Slovákov dňom aspoň trocha väčšieho pokoja, či už ani to nie? Tak in medias res sa s tým nebavme, ale ponúkam pár zrniečok svetla:

Amerika

Chceli sme v istom čase obrazne tzv. Ameriku. Môj nebohý pradedo, keď videl moje prvé adidasky, biele s tými prúžkami, povedal : „ta to z Ameriky.“ Povedal to s vľúdnym úsmevom a šibalskou iskrou v oku, teda žiadna negativita. Ani ja ako človiečik  nechcem byť kriticky voči Spojeným štátom americkým, sú veľmi mocným štátom, ktorý od istej doby píše históriu ľudstva svojimi predstaviteľmi a ako vravím, jedna sa o obraznosť.  Súčasný prezident USA je mnohými vnímaný ako excentrický človek (ex centros – od centra, od jadra, teda iný). Ja si dovolím tvrdiť, že v rámci prežívania, nastavenia mysle, či konania by sme nemali robiť žiadnu normalizáciu, pretože každý sme iní, už len tým, ako sme vyrastali, aké máme gény, čo sme prežili a aké vplyvy na nás pôsobia, samozrejme, ak sa tu nezačneme iba tak vraždiť, či robiť veci, ktoré sú úplne za hranicou. Možno teda pán prezident Trump v jeden pekný slnečný deň iba tak dohodne mier na sužovanej Ukrajine, vnesme do toho kúsok romantiky, vypije si kávu s manželkou a odletí to dojednať. Možno v tej našej spontánnosti je viac pravdy ako v chladnom uváženom kalkule, či nie? O tom som však nechcel, jednoducho, je tu veľký zhon, každý sa ponáhľa, ten, kto sa nemá kde ponáhľať, sa robí, že sa ponáhľa, detskí psychiatri sú na každej druhej ulici, musíme denne spracovať veľa informácií, chceme veľa zarobiť, hoci mnohým to už ani netreba, pestujeme kult tela, kdesi sa rútime, akokeby sme priam milovali stres. A to tu niekedy nebolo. Ľudia žili pokojnejšie. Teda stress culture, či hurry up culture, je tu. Podľa mňa sa neosvedčila. Priznám sa, že som právnik a poviem vám, že žaloba na súd mala niekedy možno 30 viet, dnes má 30 strán a dosiahneme ňou to isté. Je to prejav našej geniality alebo blbosti? Niekedy sme boli jednoduchí. Dnes sme komplikovaní. Právnici niekedy snorili v archívoch hodiny, lebo šli do hĺbky práva, dnes nám pán Google vychrlí informáciu, aby sme o 25 sekúnd mohli spracovať ďalšiu informáciu, sme zahltení a tak to potom aj vyzerá. Každý zo svojho povolania istotne viete povedať, že niekedy bol aj čas s človekom, či klientom prehodiť pár desiatok viet o živote, dnes to treba iba vybaviť a tak opäť vybaviť ako robot. Deti to majú také zvláštne, zoberiete ich do kina a neviete či ste urobili dobre či zle, podobne to je aj s rozprávkami v televízií. Nahrávame do detí veľa vecí, ktoré nie sú dobré, dajme im šport, prirodzenú detskú radosť, pri vzdelávaní netlačme na výkon, možno tak postupne, pomodlíme sa s nimi. Ja si myslím, že väčšina dnešných detí je zmätených, hlavne ak sa dostanú na velebené sociálne siete od 7mich rokov. Nuž, proti gustu žiaden dišputát, odpusťte mi môj názor. Ale toto, čo tu žijeme sa neosvedčilo. Únavové syndrómy, depresie, úzkosti, psychózy, drogy asi všade, virtuálny svet, ponáhľajúci sa ľudia, rozpadnuté rodiny, samovraždy, vysoká miera agresivity a nenávisti v spoločnosti. Takto to nepôjde.

Ľudia nechcú mať deti

Bez srandy, ale u mnohých je dnes dieťa vnímané ako domáci miláčik, mazlíček, ktorého alternatívou môže byť aj psík alebo iné zviera. Podľa jedného názoru je jedna dcéra jedným mercedesom. Ľudia sú však na druhej strane pod takým  tlakom, že si ani viac ako jedno dieťa dovoliť nemôžu, či už časovo, pretože obaja manželia sa venujú kariére, alebo finančne, pretože ledva majú na hypotéku. Veľa ľudí však deti ani nechce, teda vôbec nechce. Prečo je to tak? Je to otázka skôr systému ako ľudí. Sú podľa vás vytvorené podmienky pre mnohopočetné rodiny? Možno áno, ale pre také, ktoré iba vedia, že existujú nákupné centrá. A možno aj preto, lebo každý chce to svoje dieťa piplať, aby bolo super a to dieťa možno vnútorne ani až tak super nechce byť, vzniká teda rozpor, ktorý končí nešťastným životom rodiča a dieťaťa. Deti nech sú, aké sú, každý kto nekoná v súlade s tým, aký je, ťažko niečo dosiahne. Potom sú tu rôzne mentálne tréningy, ktoré nespochybňujem úplne, ale človek nie je program. Dovoľme umelcom byť umelcami a politikom politikmi. Nech ženy sú ženami a muži mužmi. Každý so svojím ladením. Aj svet feminizmu bráni mnohopočetným rodinám. Ľudia si zle niekedy vysvetľujú bliblické „manželka nech sa podriaďuje manželovi vo všetkom a manžel nech miluje svoju manželku vo všetkom“. To nie je obraz tyranie. Obraz Božieho usporiadania sveta. Manžel má byť hlavou, ktorú často z lásky ohýna manželka ako krk. Teda rozhodnutie často je manželkine. To nie je žena rovná sa ťava.

Paralelný svet

Žijeme v paralelnom svete, kde sa realita tvorí aj hudbou, filmami, vzormi. Toto všetko je veľmi blízko človeka, pretože každý má mobil, telku. Často nás tieto vplyvy domotajú tak, že sa domotáme aj my. Viete dobre, akú emócie vie vzbudiť film či pesnička. V aute zrazu ideme 160 a film berieme ako vlastný zážitok. Asi to nie je nič zlé vo všeobecnosti, ak počúvame hudbu a pozeráme filmy. Zamysleli ste sa však už nad obsahom týchto multimédií? Kedy nám už v hlavnom vysielacom čase pustia niečo konzervatívnejšie?

Hodnota človeka

Každý hľadá svoju hodnotu, hlavne dnes, pretože asi aj vplyvom tých slávnych sociálnych sietí chce byť každý tak trochu hviezdou. Preto aj toľko celebritných dress codov medzi nami bežnými ľuďmi. Kto nemá v hlave, musí prekonať toho druhého svalmi a naopak. Je to zvláštne, všetci chceme byť super. Hodnota človeka je však daná sama o sebe, napríklad bohatý podnikateľ pácha samé zlo, je však vnímaný ako úspešný a propaguje svoj život tak, že mu dávame hodnotu, lebo na neho pozeráme s obdivom, chudák bez strechy nad hlavou veľmi trpí, nemá facebook, ani mobil, ale večer poďakuje za teplú deku a za chlieb so šunkou, ktorý ma na večeru, pričom je to pre nás len tzv. socka. Je tu aj pár starších ľudí, ktorí sú iní, pretože prežili život a tá pokora si nakoniec všetkých nás akosi nájde. Boh nás navštívi cez chorobu, cez podvod voči nám, stále si tu cestu nájde, nie všetci sme veriaci, ale jeden veľmi znalý mních mi povedal: „kým človek neobjaví Boha, žije stále len prázdny život.“ Dodám, preto to musíme látať toľkými dovolenkami a zážitkami, modlami, kým nezomrieme a pozeráme: „Bože, Ty si?“ Viera vám usporiada život, prinesie pokoj, nenásilne vám odporúčam zaloviť v Biblii, alebo sa ísť pozrieť, nakuknúť do nejakého kostola, ideálne nejakej známej katedrály a všimnúť si tú silu, tých svätých a anjelov, všetko toto existuje, je kdesi medzi nami a nad nami. Kiežby viac ľudí túžilo po svätosti aj na tomto svete, tejto našej zaprašenej zemi. Cítite vy, podnikatelia, úspešní manažéri, bohatí influenceri skutočné šťastie? Je váš život naplnený? Alebo je to ako smutná tvár zakrytá krásnym mejkapom?

Manželia a modlitba

Vidíme okolo seba, koľko rodín končí. Posledný súboj medzi Bohom a diablom na tejto zemi je o rodiny, to ste už asi, aspoň veriaci, počuli. Preto vidíme extrémnu rozvodovosť. Samozrejme, naša smotánka, kinematografia a pod., nám ide príkladom. Už ste určite počuli, ako je ten spevák či speváčka konečne šťastný vo štvrtom manželstve. Všetko sa blyští, všetko je super. Dnes ma cestou po diaľnici potešil najviac pohľad na nebo, podľa mňa patríme tam a odtiaľ sme prišli. Nepamätám si presne, ale asi Sv. Pavol píše: „žite najprv podľa ducha, až potom podľa tela.“ Teraz poriadne zaskočím tých modernejších, ale opäť jeden známy mních mi povedal: „manželia sa majú v prvom rade spolu modliť.“ Šialené, poviete si, že? Chápať manželstvo však ako len sexuálne súžitie, kde treba zabezpečiť ešte aj jedlo je divné, či nie? Možno niekedy väčším prejavom lásky ako ten starý sex, ktorý už niektorých (či väčšinu) po rokoch ani nebaví, je to, že niekomu dáte blbú čokoládu alebo mu donesiete lieky z lekárne, alebo keď manžel ako blbec uteká na poštu, lebo došla zásielka z drogérie. Dobre viete, že sa rozpadli manželstvá, kde „intimita“ bola ráno aj večer a napr. manželstvá, ktoré trpeli odcudzením manžela či manželky kvôli aj mesačným či viac určeným pracovným časom mimo rodiny v zahraničí, ostali bez porušenia zachované. A čo teda tak prosiť aspoň jedným Otčenášom a Zdravasom denne nech sa chránia naše prísahy? Pre mňa to je málo, lebo ja sa modlím rád, vraj to je priama linka k Bohu, často sa z nej vysype plač nad hriechmi, nad útrapami, nad svetom, ale je to aj zdroj sily. Z akého prameňa čerpáme, takí sme. Požiť vitamín C 500 mg pre veriaceho a neveriaceho môže byť veľký rozdiel. A nie je to len fyziológia tela a biochémia.

Život je okamih

Na dôležitom stretnutí mi dôležitý človek povedal: „život je okamih“. Vstrebal som tu myšlienku, vlastne pútavosťou stretnutia som si ju hneď osvojil. Trvalo mi dva dni, kým som sa jej zbavil. Čo ak nakopíme v tých okamihoch tisíc zlých vecí? Nesúhlasím ani s názorom: „ži tu a teraz“. Minulosť nosíme v sebe a o budúcnosti ako o niečom o čom nevieme, sa zamýšľame, pretože je to niečo zaujímavé, čo si chceme vytvoriť. Môžeme teda žiť len tu a teraz? Ak žijem tu a teraz, viem často urobiť aj rovnakú chybu a povedzte si teraz, v nedeľu večer, nemyslíte tak trocha na zajtrajšiu pondelkovú prácu? Život môže byť aj o nebe, ktoré si každý z nás nosí vo svojej duši. A toto nebo potom roznáša niekedy viac, niekedy menej podarene tam, kde ide. Na to je nevyhnutná kontemplácia, jednoducho, úvaha, o sebe, svojich skutkoch, názoroch, úvaha, kde sa skúsime dostať bližšie k tomu nášmu svedomiu. Napríklad večer si zhodnotíme deň : „ja blbec, dnes som spáchal tento hriech, je ťažkým hriechom? Alebo teda zlú vec, ak ste neveriaci. Čo teraz? Nabudúce ho nespácham a pôjdem sa očistiť na spoveď. Alebo nabudúce to neurobím.“ Tak možno postupne zistíme, že to nebo je bližšie a bližšie. A že nás taký život napĺňa viac ako nedovarená ryža a kúsok hovädziny z údajne 4* hotela. Mám nápad, premeňte váš život na milión čistých a dobrých okamihov.

Umelá inteligencia

K tomu sa neviem vyjadriť, napriek tomu chcem o tom písať. Čo ak nad nami nejakým spôsobom prevezme kontrolu, teda nad ľuďmi? Čo ak právnici budú jedným slovom zakladať eseročky, proste sa porozprávajú na káve s robotom a ten to zatiaľ založí, spíše papiere? Čo ak lekári už nebudú potrební? Čo ak novinové články budú generované? Čo ak do hlavy dostaneme čip? Čo ak nás budú vyučovať roboty a nie učitelia? Potrebuje vôbec programovateľný prístroj, robot, konkurenciu v podobe človeka s priemerným IQ? Dokáže človek tomuto vôbec konkurovať? Čo ak nám z toho všetkým pekne šibne? Viete, čo nemá robot? Nemá dušu, srdce, cit, tú teplú ruku, alebo aj studenú od stresu, keď ratujeme naše deti. Robot nemôže mať deti. Nech Láska kraľuje nad našim svetom. Pekný týždeň všetkým.