Pavol Matija

Chcem ti ho zobrať, šepoce veľké tmavé stvorenie 

posiela svojich, živých i iných, posiela tebe i mne 

krúž ako blázon, zavracaj prácou, napáchni peniazmi

obzeraj za tou i za tou, už ťa mám, len pekne uviazni

My schránky sme myšlienok, ver, svet ma každý svoj

neuvažuj, bež, utekaj, kúp nové a novšie, ži ako celá štvrť

spoľahni sa, všetko je dobré, človeče, tak ďaleká je smrť

myšlienky sú už tvoje, v pekle strieľajú ďalší ohňostroj

Hoc sme schránky, myseľ má byť čistá, bez hĺbky, úvahy

na každom rohu ulice sedí niekto, kto vie ťa dobre nastaviť

musíš byť silný, doba človeka je dávno tu, len čítaj veľa

zabudni na čoraz krajšie nebo, veď dobre žijú tí, čo hrešia

Metropoly núkajú viac než ten starý nespravodlivý pokoj

ako obstáť v hre, kde presily sú zjavné, padá hlava za hlavou

choď ďalej, rúcaj, páľ, veď musíš, už musíš skončiť s bielou zástavou

zabudni, že dušu máš, svedomie vyžeň, všetko je len hrou

Usmiať sa treba, mávnuť rukou, nezaťažovať si myseľ sprostosťami

spovedajú sa chorí na smrteľnej posteli, katarzie len zvyk starý

už ti to ani nevadí, bludáriny, veď žiť treba podľa vlastnej úvahy

pozor, len pozor, daj, na ten príkaz Boží, veď by mohol ti priťažiť

Nová éra dávno tu, jasné, že braná len ako divná konšpirácia

len pozri sa lepšie, tu, vôkol seba, či nie je na tom i niečo pravdy

ak nie, nechceš vidieť, pridaj i ty tú pomyselnú kvapku skazy

pohltí oheň démona aj plávajúcu mĺkvu rybku z akvária

Dnes sa proste žije inak, pochop to ty, nepotrebný úbožiak pokoj

zober, ty, pokoj, nohy na plecia a uteč, za sebou náhleniu dvere otvor

musia byť bitky, vojny, rozkoly, súťaže, musí byť to všetko

človeče, ja tiež len človek malý, nehovorí k nám však už aj iné nebo?

Nehovorí k nám už i to slnko, ktoré je jak jasnejšie byť malo?

horí mesto anjelov, trasie sa svätá zem rinčaním nábojov 

my ďalej ideme, tým svetom veľkých áut a nenásytných krkov

Bože, najväčším hriechom človeka je, že nepamätá, čo sa včera dialo

Bože, ten človek neverí, čo malo byť, je a určite sa stane

verí v ilúziu farebných strán, pekných tvári, nie v tie strany fádne

Bože, veď si to napísal a je krásne takto uvedomený žiť

každého k sebe vrátiš, skoro, či v poznania chvíli, sme predurčení uveriť