Pavol Matija

Sedíš kdesi na vetve márnej snahy byť iný ako si

sedíš v tieni predsudkov dávnych generácií, tých zlých

sedíš v baroch prázdnych, poznáš tajné kódy záverečných

sedíš v tôni hudby, kde premietaš si svoje zrušené sny

Stojíš v tieni človeka vlastného, presne pre nich nevieš, kto si

stojíš v zástupe čakajúc na niečo, čo nikdy ani vlastne nebolo

stojíš tam, kde nič nie je a čakáš zjavenia z čiernej oblohy

stojíš tam, kde vládne márnosť a ani vlastná tvár ti nie je oporou

Narážaš, čččlovek na úpadok ideálu o sebe samom, zradná krása

spadol si z koňa ako oplan a udrel si myšlienky o tvrdú zem

kráčaš s tvárou anjela, pritom blížni dobre vedia, že si aj bastard

už iba sa porátať so sebou samým, zistiť všetci vlastne, kto sme

My účty poznáme akurát za kávy prepité, prežialené dni sú ľahšie

inak už bez ostychu len hnedočierna tekutina, vlastne žiadna poézia

v rukách dospelých sú odtajnené životy, nepatria nám kojenecké fľaše

tak ťažko znie, tak úžasne zároveň, striedavo pulzujúca života melódia

Na malom kúsku sveta spoznávaš veľký svet, pretože hranice neplatia

a tí, čo utekali dopredu sa zbláznili z toho, že ešte stále nie sú veľkí

lebo, ak by veľkí boli, chápali by, že neprerastú svet, na svet doplatia

znovu sú iba malí a trávia čas správne, keď vypli uši pre starosvetské pletky

Keď vzťahy zaniknú, no čo už, veď pre vzťah nie je súci každý čččlovek

autor potrebuje múzy, nie žialiť, nie plakať a márne skúšať tvoriť

a v tom krajinskom prostredí rezonuje zázračný vibe, predlohy mnohé

len treba chápať osud života, že nejde len tak jak kráčajú ľudské nohy

Zastav, pastier, lebo už dávno ovce sa stratili a ty blúdiš kdesi lesom

pretože prežitky sú na niečo fajn, ale dnes rútime sa úplne ako niekedy

nehovor o dobe, či je zle či dobre, veď umeleckosť vždy dá dobe dielo

určite prežijeme do rána, i prežijeme kortizoly, keď hrozia rôzne tresty

Akú máš dnes farbu, zaniknutú dávnu, alebo prichádzaš s niečím novým

čosi svieti, čosi sa blíži, je to jas našich spojení, útok na hlbokého človeka

už dosť si sa zastaral, bol zamyslený a tak, načase čččlovek si len požiť

len jeden Otec vie, koho zatratí, to Naňho znie zle, nech si nás teda ponechá

Bacha na to, aby si si nemyslel, že si dokonalý, lebo ťa zrazia tvoje predstavy

a kým kolená nevieš správne zohnúť a ďakovať, môžeš sa tváriť – pokrytec

pretože nastavenie večného súdenia ti chceš či nechceš vôbec ale nepatrí

a to, čo si prežil, uniesol, máš nastálo na vlastnej duši písmom vyryté

Dnes devastujeme včerajšok, lebo bol nepochopený, nikto nevedel

keď uťali sme plány, sme iba v dni, už sa čosi potmelo, ale deň 24

pretože márne sa tešiť na budúcnosť, keď tak strácaš chvíle veselé

tu strašne vonia čččlovek, keď ohraničenosť stráca akýkoľvek limit

Čo povedia voňavky, zanechané, že teda tá báseň je niečo nemŕtve

čo vyslovia číre poháre po dvoch dňoch márnej snahy byť dobrý

čo si myslíš vlastne, vie vôbec čččlovek úbohý povedať, čo je nehodné

čo sa tváriš, akoby si nežil, vieš že úsmev je ten prečudesný pocit?

Zapáľme ulice čččlovekom, nie zradou, skazou osudu, rytieri vstaňte

a nesme si domov iba to, čo nám tak trocha patrí, žiadne úbohosti

pretože každý z nás má aspoň aký-taký ľudský pochopiteľný manier

no musíš aspoň ako-tak i poznať o 23:35 pozvaných sebe hostí

Preklopí sa deň o chvíľu a žijem opäť niečo iné, opäť úplne iný život

s kým tú lásku prežijem, veď treba žiť poctivo každý deň ako posledný

ty sa nám tu hodíš, si rovnaká čudáčka a tváriš sa tak zvláštne milo

dnes sme ešte spolu, potom zabuchnú sa dvere a ja ti začnem neveriť

Paranoje opodstatnené by boli, ak by sme verili v budúcnosť, nie v dni

ale v okamihu poznaniu prcháme iba do momentu, už neveríme v zajtra

a teraz, teraz, zasekol si sa pri slove, teraz, iba teraz vlastne vieš žiť

iba na túto chvíľu a na žiadnu inú vlastne nemal si nikdy ale nikdy mandát

Prišli sme o život, aby sme objavili život, lebo musíme kriesiť duše smutné

a vzájomne sa nesieme ako spriaznení, zachyť ten moment histórie, neplač

lebo teraz píšeme históriu, šialené, už nemám ani čím uhradiť dlhý účet

stratené v snoch, v myšlienkach, také sú, márne povieš, no tak, prezraď

Čččlovek dnes uťal nárok na budúcnosť, neverí jej, lebo zrazu ju bude žiť

a potom budúcnosť je prítomnosť, teda vlastne, vlastne, všetko je prítomnosť

navnímaj tú pravdu, zachytenú jasne, nebuď kvôli zlu iných uchytený v inom dni

čččlovek kráča, po tvrdom živote, chápeš, je to jedno, v teraz musíš uveriť