Pavol Matija

Zasa iba písať, zasa iba tvoriť, zasa iba slová nadbytočné

už chceme tie činy, nech vidieť niečo pre svet, niečo veľké

keď víno je z hrozna, je pravda vo víne alebo či je v hrozne?

Keď žiak je tak trocha hlúpy, je chyba v učebnici či učiteľke?

Na dvore stoja bavoráky, staršie mercedesy, iba lepšie autá

a ktosi sa ozýva so slovom, že vraj ešte stále význam dáky má

predáš všetok majetok končiac na lopate konkurzného práva

a vyzeralo to tak málo strašne, veď zatiaľ iba jedna exekúcia

Omnia mea mecum porto, všetko čo mám, nosím pri sebe

to, čomu som sa naučil, čo mi je dané, i čo som nikdy nedostal

každý správny robotník má kladivo, každý básnik svoje maniere

o deti vetra stará sa vždy len Pán Boh, o každú obec starosta

A keď sme tak vetrom viatí i ošľahaní, čo nás ešte môže prekvapiť

veď vietor je raz chladný severák, inokedy teplý vánok do vlasov

či vari muži sú len podľa šírky ramien, či vari, chlapi nie sú literáti?

Šírka ramien svoju silu má, to áno, ale slovo sa neraz končí aj basou

A kto je viacej odvážny, kto v strehu paže buduje by bol pripravený

alebo uragán pravdy z duše, jasnozrivosti, ktorá mieri iba presne

keď povedia, bude sa strieľať, pripravený iba v strehu ľahne k zemi

ale rytier básnik, či hocaký literát, už napísal to slovo, ktorým nehne

Už neveríme v tú silu súbojov, pretože viedli iba k ďalším súbojom

vedomí si svojho poslania, chtiac spasiť slovo, nepodliehame panike

keď sa bude vyporiadať treba s ďalším príliš si veriacim kovbojom

keď bude zvoniť telefón, keď bude ďalšia nenahraditeľná na linke

Čo stvorilo svet, keď na počiatku bolo Slovo, ty nečítaš žiadne knižky?

Bolo najprv víno alebo hrozno, keď už bavíme sa o tej večnej pravde?

Je vari problém pre svet, keď slovo riekne pravdu okázalo bez servítky?

Ja vari ťažké pochopiť, že to isté víno piješ čerstvo naliate a i na dne?

My sme žili v tom, že nás spasia väčšie domy, troška viac výletov k moru

ale ten pokoj akosi nenašli sme ani v dome a dovolenky čaro stratili

keď štvrtý koláč za deň kamsi pcháš, keď musíš meniť na jar i jeseň módu

a zrazu pozeráme, že len bežíme a utekáme a život sme akosi nestihli

Keď Boh chcel darovať nám pokoj, my sme extrémne zatúžili po šťastí

a potom sem prišli časy také zvláštne, keď nebolo ani šťastia a ani pokoja

niekto ďalej hromadil, niekto čakal na smrť, niekto sa vypisoval v básni

a vrátili sme sa všetci potom iba do toho jedného bodu: Bože, pomôž nám

Na sklonku šťastia bolo jedenásť čírych ale prázdnych pohárov na víno

a čakalo sa na hosťa, ktorý príde čím skôr a donesie dvanásty pohár

keď naplní sa čas, keď hosť zasadne a bude nalievať čírou Božou silou

pozdvihne naše čaše, naše prepité drinky, hlavne naše duše zo dna

Po verši, kde spomenieš Boha, zrazu sa pohľady odvrátia, málokto chápe

pretože hoci Boh je úplne všade, tebe je lepšie iba akosi tak po svojom

Boh je na pláži, Boh je teraz pri mne, Boh je ukrytý aj v sivej muža brade

ľudstvo však radšej iba ide, neprestajne, zápasí so svojou vlastnou hodnotou

Musíme byť vzdelaní, niečo ukázať a dokázať, niečo veľké po sebe zanechať

predstav si sám seba teraz, keď budeš ležať na posteli smerujúcej do neba

či bude pre teba ten domisko, ten zážitok zo života vôbec nejaká potecha

tí, ktorí odchádzajú, najčastejšie iba jedno, iba jedno, a to lásku velebia

Nemá zmysel nič, prejdené cesty možno ani nepamätáš, peniaze deti rozhádžu

bol si raz moderný, bol si raz vzdelaný a vážený, bol si raz človek okoliu známy

preto výhodu veľkú oproti tebe, človeče, majú tí, ktorí už teraz žijú pre lásku

a čo je tá láska, vlastne, či je to starosť o iného, či cez víkend vystriedané

dámy

Či je láska uchopiteľná, či je na prvý pohľad možná, či ešte vôbec pravá

existuje

či je skrytá vo vlasoch a ich farbe, či tvári bez mejkapu, či v kresbe tvojho tela

či človek lásku má mať jednu, či stretá vždy tú novú a novú, keď žitím putuje

či láska je pokorná a citlivá, či láska chce ti niečo dať, či láska chce mať iba veľa

Filozofia lásky je ťažká, nekonečná, pritom veľmi jednoduchá, človekom zrušená

človek hľadá prototyp, chce nájsť ideál a mať sa fajn, no len vlastne dokedy?

Ktože je láska, človek, pre teba, niekto koho nepoznáš, alebo susedka odvedľa?

Či človek máš vôbec na lásku právo ešte, keď ju hľadáš od dieťaťa v posteli?

Stále si nenašiel, lebo láska sa ti skryla, ušla pred tebou, nevážil si si ju, tak

v tom chaose lások všetkých, tých pohľadov, tiel, tej krásy, láska odišla preč

dali nám do rúk peniaze, pekné šaty, rozkoš a pred láskou zatemnili zrak

boli muži krásni, bohatí, pri moci, pri sile a ty pre nich ostávaš iba ako terč

Boli ženy roztopašné, boli zatúlané v predstavách života bez tiaže akejkoľvek

a kto tieto elementy medzi nami spája, či Pán Boh svätí naše smutné nevery?

Láska je zastať si svojich, ostať pri nich, raz ocitáš sa v poézií a potom v próze

raz ťažký román píšeš, raz trilkuješ v ľahkom verši, láska je iba vytrvať a veriť

Môžu veriť ženy mužom, keď otcovia synom neveria a matky milujú dcéry?

Môžu byť princezné viac ako Boh, môžu byť synovia mužmi, keď nepíšu básne?

Môžeme od Boha žiadať lásku, vernosť, čistotu, keď nedáme si kúsok nehy?

Môžu byť muži rytiermi, keď sú iba námorníci besní a nič nevedia o láske?

Mohol byť básnik niekto, kto nedostal lásku, ak vieme, že práve ju iba chcel?

Mohol byť niekto zaľúbený po dvanástykrát od svojich dvanástich rokov?

Mohol byť vôbec ešte niekto krásny, keď zrazu krásnych bol plný celý svet?

Mohol byť úpadok lásky spôsobený svetom ponúk, kde všetko mať je možno?

Básnik je preto, lebo lásku nedostáva od dieťaťa, iba beží ako dieťa za láskou

Dvanástykrát je málo pre toho, kto si plní trofejami zbierku svojich obetí

Krásny je ten, kto vytrvá v aristokracii ducha, nezahrá na cudziu ženu divadlo

Úpadok nastal lebo ponúk bolo toľko, že sám Boh už asi ľudskej láske neverí

A teraz do tmy zasielam žiadosť o svetlo, keď presvetlený je celý dom biely

a teraz vidíš, aké sú účty mastné a ťažké, keď si si myslel, že pravda je vo víne

keď pátraš po láske, radšej začni tvrdo pracovať a to víno padlé viacej nepi

keď chceš láske vytrvať, nevenuj sa iba telu smrti určenému ale aj modlitbe

Kto spája, kto rozpája, kto prichádza, kto odchádza, kto málo ľúbi, kto i veľa

vo svete bez hodnoty, vo svete rozpadu, vo svete úkladu, vo svete čudesnom

venuj sa prítomnosti, modlí sa v ťažkom chladnom vzduchu opretý o anjela

pretože všetko čo bolo i prišlo je napáchnuté láskou, aj keď si veril iba snom

Preto láska zvíťazí, lebo už zvíťazila, v tom netreba vidieť nič iné než lásku

nedaj si, človek, priťažiť ťažkosťou, kedy odídu tí, ktorí poriadne ani neboli

kráčame svorne, či dokráčame niekam, ak vymeníš si so mnou bielu botasku?

V hrozne je pravda, až z neho víno, láska nie je vinobranie, ale drina na roli