Pavol Matija

Otvor dvere, už som doma po siedmykrát, nekonečne

a čo je viac, než otvoriť dvere, vpustiť trocha človeka

veď človek dáva človeku to, čo by chcel dostať, reči detské

tvrdý v láske, kde len odpustenie vždy každého stretá

Deti sme sa narodili, deťmi aj chceme vždy zomrieť

veď vrásky na duši obmýva akési tajomné svetlo

veď nekonečne ľúbiť znamená nikdy nebyť obeť

už som doma, ktože mi dnes podá polkilové mäso?

Veď síce hodín deväť, ale kávu pijem iba pre chuť

nerátam pulzy, ani hodnoty kortizolu, spánok nečakám

veď uvažujem iba toľko, že kam dnes myšlienky ma vezmú

zas rozhádzala sa na nepotrebné potreby celá výplata

Čokoláda biela, tmavá, hocijaká, hlavne veľa cukru

človek v koži oblečený si aj takto ošetruje rany

všetci sa boja rána, prečo radšej nemať noc súcu

veď normálne je čas od času sa aj smútku strániť

Život v mantineloch naozaj nie je na napísanie básne

pretože človek musí ujsť pred samým svetom vážnym

tam jeden sedí, sám, čosi húta, tvári sa tak zvláštne

to len čudák – básnik, múza musela ho priam trafiť

Noc nepozná úzkosť, iba jedno pozná, v túžbe tvoriť

a tak celý život zliaty do jedného okamihu tvorby

tam jeden sedí, pije štvrtú kávu, vari či je chorý

to len čudák – básnik, prišiel vypiť vlastný pocit

Chceli navliecť do ťažkého obleku, skončilo to zle

veď dieťa nerodí sa v oblečení, prichádza, aké je

veď dieťa hoc ctí čo ctí ostáva vždy len slobodné

ťažkosti života nechápe, žiaľ, veru, umný mu nepríde

Človečenstvo sme spoločné i keď každý máme posteľ

a hlávku musíme nechať odpočinúť, trocha od iných

čo teraz, ale, veď rýmy raz prídu ráno, raz prídu po tme

v tej túžbe tvoriť nikdy nemôžeš byť slabý a ani násilný

Príde, čo prichádza a vtedy treba prijímať, v tom je cesta

možno si chcel znásilniť život, ale sú aj vyššie cesty, aha

no túžba tvoriť, tá ostáva, to vieš, nikdy nedá sa prestať

čo už teraz, keď na takú tvorbu asi máš zhora mandát

Ver, bolo všelijak, možno i ťažko, chcel nás uzdraviť diabol

nielen keď blúdili sme ako dietky, ale skúšal to aj priamo

ale práve vtedy orodoval asi v nebi svätý apoštol Pavol

veľká láska pozná veľké odpustenie, keď včera je už dávno

To je ten protipól, že moc patrí jedine Bohu, s tým sa zmier

a ak budú obete tak až po veľkej tvorbe, lebo nenastane koniec

svet sa síce rúca viac než sa rúcal, no svet nepatrí tme

život je vývoj, čas nezastavíš, tak vieš čo, iba jednoducho poďme

Nesieme si rany ako ofačovaní vojaci, pritom náš boj je iný

nestrieľali sme, i tak sme triafali, pretože slovo má veľkosť činu

autori pomreli, slová pamätáme, v túžbe musíš byť silný

tvorbe venuješ prítomnosť, nedostanú ťa len-tak z toho okamihu

Veď je to choré, dnes kedy je móda iná, čosi písať tu a tam

ale budujme všetci ako vieme, v optikách našej osobnosti

básnik – chudák, hoc prešiel v živote, už chce len čistý chrám

no to nie je chrám smútku, strachu, ukrivdenia ale len radosti

Teším sa jak dieťa, keď pribudne malá tehlička do života

ale teda, nestaviam len v básni, veď pozri, vidíš to všetko?

Už som dnes utekal, modlil sa, smial sa, ďakoval, venoval žalobám

pre žiadnu slávu, iba pre chuť zo života, ver, túžba je len preto

Už som dnes adoroval, už míňal, už som prosil, aj bežné roboty

už som rozdal, čo som mohol, ale pre túžbu dnes nejdem spať

ešte sa obzriem za svetom, za dňom, za ľuďmi, veľa je dobroty

od tvorby sedím v prepotenej sivej mikine, verím v tú trať

Musím sa ešte pozrieť do očí tisícke ľudí vo veľkom obchode

nechať sa obmyť človečenstvom, lebo ver, sme tu aj vedno

konať i čakať, byť v pokoji i dynamike, v rozvahe aj pozore

synovia svetla sú menej prezieraví než sveta, no koho vedie svetlo?

Od svetla sme prišli, to nás volá, vyjasňuje ako žiara života

zapaľujeme víchor, robíme chyby, dospievame do poznania

súdi vždy iba Jeden, môže sa múdrou robiť hocaká porota

kľúče od neba, hoc jak veľkí sú ľudia, tie kľúče, veru, nevlastnia

Sploď báseň, sploď potomka, sploď sen, nenechaj sa odbiť

keď povedia, že to nevyzerá dobre, never, lebo Boh hľadí

a lúčmi lásky ťa posúva aj keď padáš, viď, aký je k nám dobrý

pretože aj keď si neveril, Boh každý milimeter bytia strážil

Ešte nás majú radi, už nás aj nenávidia, ale svet ľahko nepochopíš

nezamýšľaj sa, len tvor čosi, pretože túžba tvoriť je nutnosťou

každý z nás ostáva zapísaný ako autor, ako autor teraz žitej doby

nech aj báseň vyznie rozhárane, ale vždy len tvor, tvor, tvor