Pavol Matija

Smrť sa zľakla, keď si chcela zapískať na básnika

ten už toho popísal a ležal obklopený slovami

stratil asi v dvadsiatich potrebu človeka vynikať

a teraz už jasne vie, že sme tu prišli preto nad nami

Netúži po Božom požehnaní, nech je ho toľko koľko uzná

ale nie naša potreba, koľko uzná, tá by chcela veľa

len ver, či ani never, ale vedz, Ten vie, koľko ti treba

ako malí služobníci zberáme po podlahe zvyšky z neba

Opili sme sa včera, vlastnou slávou, tým našim super svetom

počase vidieť i vedieť viac, že je to už dosť márne

byť takým, no akým, tým ďalším extra nóbl človekom

čo málokedy tú pravdu o sebe naozaj že zhliadne

Prechádzajú sa mestom, mladí i starí, tí slávni právnici

a podnikatelia si dohadzujú ďalšiu nevinnú obeť

prostitúcia sa zmenila na životný štýl na nočnej ulici

s požehnaním okrúhlej pečiatky – všetko je v norme

Čož sa budeš, ty hlupák, starať o svet, zalez do své izby

každý nech si v tichosti čo to zarobí, prosto odtiaľ – potiaľ

vyhovujú svetu vari už len tí, čo sú vždy na želanie tichí?

A o tých hlučnejších sa postará miestna cosa nostra

Veď je to svet démona – peňazí, pýchy, sebestrednosti

klamstva, podvodu, zneužitia ľudskej krásy, ľudskej dobroty

keď som tak šiel, našťastie, vždy my šli dáki anjeli oproti

nechápal som starých hriešnikov, veď to od sedemnástich nerobím

Potom som šiel na návštevu, samý Boží obraz, Sväté ružence

nech sa ten Boh náš konečne zmiluje a dá nám pevné zdravie!

Veď máme len milión, vlastne v zlate milión ďalší ešte

predsa keď peniaze, tak nech peniaze aspoň tie väčšie

Nechceme bezobsažné zdravie, chceme úspech a preto zdravie!

Už konečne večeriame aspoň na námestí v slušnom hoteli

jeden bral život tak vážne, ostal debil, úplne že na dne

a to, debil, pozná fakt, že iba jednu desatinu zo všetkej nevery

Potom už nebolo kam ísť, tak poďme opäť k vyšším ideám

veru, povedal som Matúšovi, na tomto večeri nič nevidím

veď po meste som chodil, nuž, bola to možno deviata trieda

Matúš, čože sú to stále ešte také zvláštne ľudí zvyky?

A tak sedím chtiac spasiť slovo, nechcem ti písať vždy prorocky

lebo aj náš Pán Ježiš mal tridsať rokov, o ktorých vieme málo

a môj veľký menovec sa z veľkých prestúpení raz a navždy obrátil

ten púčik púpavy sa nakoniec stal viery neochvejnou skalou

A čo, zrazu ticho, keď odpojili posledný kohútik na susedovej fľaši

zostal som ako vždy sám, hluk áut iba a jemný prievan dediny

vieš, keď nič nechceš, nič nežiadaš, prijmeš smrť, odídu strachy

blúdil si síce, no len zopár mesiacov, inak máš dušu bez špiny

Radím ti, či si básnik, alebo financmajster, inšpiruj sa žobrákom, čo

možno do ďalšieho rána sa neprebudí, nájdu ho stuhnutého ležať

ty vždy len trasieš sa o tých svojich biednych zemi rokov sto

hľadieť na vlastnú smrť každý deň je však prvý krok do modrého neba