Pavol Matija

Tam hore – kdesi, sídli tajomná večnosť života po nás

života akého, ani zatiaľ nevieme, lebo nohy nás držia

tej prašnej zemi nivočenej odjakživa, čo radosť má sotva

kráčame ako ovce bludné, ako totálni ľudia, taká je móda

Dnes vidím, že ľudstvo sa stratilo, príliš je blízko zemi

každý je taký, že skarhá aj deň úplného požehnania

priatelia, priateľky, zapáľte duše, nech sme si anjelmi

nechápem ulici, mestu, manierom, práci, všetko sa stráca

Stratili sme sa vo veľkej výšave vlastného prebytku

kape každým dňom ďalší človek, čo mohol veľa urobiť

človek – koruna tvorstva začal pripomínať hmotu neživú

žije len v myšlienke, že koľko dnes minie, koľko zajtra zarobí

Povedia, čudák, veď svet nikdy taký dobrý ako dnes nebol

veľa hudby, smiechu, ľahkosti, nahoty, kapitálu, cukru a kávy

takto asi nejako vyzerá, keď vidíš, čo môžeš mať všetko

myslím, že ticho odišlo na večnosť alebo ho udupali davy

Keby si v tichu trocha uvažoval, čo ti k životu stačí – jak málo

hneď by si ďakoval a odháňal zlobu a pýchu od seba, človeče

nie je až tak dôležité, čo ti nevyšlo, čo tu dole zle sa stalo

dnes pripíjam s tichom v tichu úplne bez módy a hluku na večné

Pomôžte trocha tým anjelom nech sami sa o dobre nesnažia

každý je upútaný vlastnou veľkosťou a pritom nemá vlastne nič

obrazy navešané, telá vyobliekané, kríže zvesené, tisíce sa mália

a ak je bitka o milión každý každého vie s ľahkosťou utopiť

Perute rozprestri, ty človek biedny, lebo nevieš aký je tvoj čas

už si sa nakradol, nacudzoložil, popýšil, nahneval aj vynadal dosť

žiješ v lyžičke vody utopený, pritom úplne iná mala byť tvoja trať

zabudol si jak si veľký, že vždy tu na zemi si, žiaľ, bol iba hosť

Nič zlé sa nedeje, buď uvoľnený a úplne marginalizuj hriešnosť

smej sa hlavne, hlavne nech nie je nuda, hlavne nech sa máš fajn

ponáhľaj sa za vlastnou slávou, hoc tá cesta ti daruje peklo

a blbec zblbnutý každý ten, kto ešte i dnes bude sa tu zamýšľať

Nie, nie, chcem ti len povedať, že tuto to je len krátky chodník

a nepreklínaj vlastné utrpenie, hoc trpíš a jednu ruku zdravú máš

jak keď peniaz máš, nezhŕňaj len k sebe, i tomu bez úroku požič

vieš, život je len nádych a za každý okamih ti treba ďakovať

Postavil si si hrady, máš úplne všetko, ty si jak modla sebe sama

a tak netreba ti Stvoriteľa, Tvorcu tvojho, čo vdýchol ti život

človeče, ja neviem, ty sa škeríš síce, no jak nádoba si prázdna

sedíš v kúte vlastnej izby, uši máš zapchaté a čerpáš z filmov

Vzniklo paralelné nebo, kde zabudnúť je ľahké na poslanie človeka

veď sme si mali pomáhať, ďakovať, byť vľúdni, odpúšťať a tak žiť

no človek príliš verí prašnej ceste, už prestal hľadieť hore do neba

a tak, tak, už to tak vyzerá, že pomôžu i zrátajú sa s nami iba anjeli