Pavol Matija

Na svätom námestí stĺpy pevne stoja

ktože ich drží – zvrchu všemohúci pohľad

ospravodliví i občasné vady ľudskej povahy

ťažko len priam ísť vo svete ťažkej nástrahy

Na mnohých miestach sa zem s nebom dotýka

pozeráš očami duše a ďakuješ za výhľad

nie sú to len svätostánky a mocné kláštory

tak stýka sa každý, kto zmysel pochopí

Z pupienkov púpavy stvoril si mocné kvety

čo nám sa stalo, nedopusť na naše deti

vetry vejú ľahúčko, no zboria i mrakodrapy

z veľkých nebotyčných ostanú pokorení chlapi

Vidím, že rastie i keď v menšom veľká záhrada

konaj, rob niečo, hovor – Ktosi nás nabáda

a malé deti budia sa v mužoch, ženách zeme

či chce nám to niekto, či sami si chceme?

Ťažké je uvidieť neustávajúce lži, čo útočia

tak preto mnohí z nás na ceste k Tebe odbočia

len vrátiť sa späť na cestu správna cieľom je

rýchlo sa človek unaví, keď sýty je tým, že hoduje

I hnev, i pýcha tou dákou časnou silou býva

no k priamej Sile za tri dni uzatvára výhľad

človek tak opantaný, že vidí iba seba

rácio na svet, ľudí, minulosť i zajtra radí sa hnevať

Každý tu máme i bežné človeka starosti i potreby

sú koncom však či začiatkom tie ľudské pohreby?

Neutláčam telo, veď piť musí aj radosť zažívať

horšie však keď pre dáku radosť to večné nevníma

Vysloboď nás po dielikoch, po malých kvapkách vody

by sme si nikdy viac už sami nerobili smutné škody

je to cesta každého dňa, ba tej krátkej minúty

a zrazu človek pod ťarchou prijíma Niečo zohnutý

Táto báseň však o nádejí, nie kázni, ani ťažobe

bo sú stále také dietky, čo nestávajú na móde

sem-tam jazva, dáka bolesť, ale viera víťazí

prišli do zeme sveta mnohí, čas tu je pridrahý

Bočia od toho, čo dnes sa nosiť má a musí

to už bolo povedané – nie mnou – pozor na tie vkusy

bo mali prísť módy, i prišli módy ohavné

On však je stále Ten istý, ľúbi i cez skúšky, trestanie

No to je pravá dobrota, hoc možno teraz nepripustíš

a k životu patria i omyly aj kadejaké skusy

vedz ale že niečo je viac než veriť v základ domu z tehál

človek hmoty tak vie aj sám si život prehrať

Ukuj z tých – osamelých túžbou hnaných i bielych ruží

to nové hniezdo, odkiaľ vyletia nezlomné prúty

kovaj, búš do toho železa, nech je pripravené čeliť

v časoch takých, keď i králi musia znášať strely