Pavol Matija

Hľadajme pravdu

Prvotná je vždy pravda o sebe samom. Pozerám do zrkadla a vidím sa. Nezameriavam sa na  upravenú pleť, mejkap, všetko to len krášli, spríjemňuje, pravda je pod mejkapom. Osvetlím svoje svedomie. Vysvietim pred sebou samým moje hriechy, chyby, neúctivosť a nepravdu voči iným. Zhodím všetok mejkap. A zrazu nie som až taký dobrý. Ale vidím pravdu. Pravda oslobodzuje a spolu s pokorou a pokáním otvára brány neba.

Človek má úžasnú danosť, že vždy kým žije, aj v 60tke môže „začať odznova“. V nebi je veľa svätých, ktorí boli na zemi istú časť života veľmi zlí. Napríklad Svätý Pavol prenasledoval kresťanov a od istého okamihu sa stal jedným z najväčších ohlasovateľov Božieho slova. Svätý Aurelius Augustinus žil bujarým životom, do istého času, potom sa stal jedným z najväčších mysliteľov kresťanstva. Nedávno svätorečený, Svätý Bartolo Longo, bol po istý čas v mladosti súčasťou satanistického spolku, napokon ale žil tak, že dnes mu patrí svätosť, spojená aj s uznanou zázračnosťou.

Je úžasné, že práve v tejto sekunde môžeme obrátiť náš život. Pokušenie rôzneho charakteru príde, kým budeme žiť, pretože sme ľudia podliehajúci pokúšaniu. Ale aj keď človek urobí vedomú či nevedomú „blbosť“ vždy sa môže vrátiť na cestu obrátenia. Boh je najspravodlivejší sudca. My sa vieme odsúdiť, vyhraniť často aj v prípade, že sa ani nepoznáme, ale „niečo sme o niekom počuli.“ A čo to je poznať sa? Poznať človeka. Poznať jeho skutok. V trestnom práve platia rôzne zásady, ktoré do istej mieru chránia páchateľa a sú veľmi staré, lebo sa zjavne v čase osvedčili. Napríklad „in dubio pro reo“ , v pochybnostiach v prospech obvineného. Alebo zásada prezumpcie neviny, to znamená, že sa má za to, že páchateľ je nevinný, kým nie je právoplatne odsúdený. V našom každodennom ľudskom súdení však asi častejšie uplatňujeme zásadu prezumpcie viny. Bez toho, aby sme si človeka vypočuli, snažili sa ho pochopiť, pochopiť parametre situácie. Bez toho, aby sme skúmali pravdu a pravdivý stav.

Základom všetkého je hľadať pravdu. Pravdu o Bohu poznáme, lebo Boh sa nám zjavil v proroctvách, Desatore Božích prikázaní, v Biblii ako takej. Vieme, aký je Boh. Vieme, aký svet si praje. Vieme, čo nemáme robiť, čo robiť môžeme. Preto ťažšie ako nájsť pravdu o Bohu je nájsť pravdu o sebe. Ak sme kresťansky naladení pravdu o sebe by sme mohli, či mali hľadať v Bohu, popri tom vzniklo aj niekoľko zaujímavých vied, ktoré spoznávajú človeka, hľadajú pravdu o človeku aj v človeku.

Ľudský zákon naproti Božiemu podlieha častej zmene. Prispôsobuje sa situáciám, modelom spoločnosti, rieši vlastne každú skrutku v šatníkovej skrini. Prajme si nech je ľudský zákon čo najviac spravodlivý. A pre uplatňovanie spravodlivosti je opäť potrebná pravda. Príde jeden, povie svoje, príde druhý, povie svoje. A súd vyhodnotí, čo povedali, vezme do úvahy všetky okolnosti prípadu, čo sa dialo, prečo sa dialo, zhodnotí dôkazy. Veľký problém nastáva keď jeden alebo druhý nehovorí pravdu. Súd to má ťažšie. Čo, ak by jeden alebo druhý, každý povedal pravdu o sebe? Nie „ty hento a tamto“. Ale ja „toto a toto“. Pretože treba vedieť čeliť aj pravde o sebe samom. A súd môže jedného aj druhého zmieriť, môžu sa urovnať. „Chybu som urobil aj ja, aj ty.“ A to je cesta pokory a pravdy. Je úžasné každý deň, v každej situácií odhaľovať ako detektív pravdu. S obrovskou lupou. Ak som však zastretý zlou emóciou voči niekomu, napríklad voči páchateľovi, určite pravdu neodhalím, pretože sa pravdepodobne budem prikláňať k dôkazom ktoré svedčia v jeho neprospech. Božia lupa je lupou absolútnej čistoty a pravdy. My ju, samozrejme, nemáme ale tiež sa môžeme snažiť a naučiť sa vidieť jasne. Napríklad príde klient za právnym poradcom, klient mu vysype svoje postoje, pocity, svoju pravdu a právny poradca len kvôli tomu, že je to jeho klient je na jeho strane. Čo ak by uchopil právny poradca situáciu lupou pravdy? Pretože pravdu nemusí mať len klient, pravda môže byť uprostred ale aj na druhej strane. Takto je úžasné detegovať pravdu.

Tiež je úžasné uvedomiť si, akí sme hriešni, akí sme boli hriešni, akí sme zlí a nedostatočne dobrí. Pretože to otvára v človeku úžasnú vlastnosť pokánia – teda už takým nebyť a odčiňovania – teda urobiť cez to všetko zlé nejaké to dobro, alebo trikrát viac dobra. Je úžasné chodiť po svete zasiahnutý vlastným hriechom, sklamaním z vlastného hriechu – taký človek ide, tu hodí žobrákovi 50 centov, tu sa milo na kadekoho usmeje, pozdraví, snaží sa byť nápomocný, čo najviac fér, hovoriť pravdu. Naproti tomu vlastník pravdy pravdu možno ani nevníma, nepozná, nedokáže spoznať, iba ju má. Lebo mu chýba pravda o sebe samom, nadhľad a tiež schopnosť dostať sa na pozíciu druhej pravdy či strany, ktorú on vníma iba ako nepravdu. To je ako keď človek pozerá zúženým rozsahom zorného poľa, obraz má meter a pól a človek vidí 5 centimetrov, často tých 5 centimetrov, ktoré mu pasujú, ktoré vidieť chce a ktoré mu vyhovujú. Ale to nie je pravda.

Hľadať pravdu o každom a o každej situácií je veľmi pútavé. Predstavte si okuliare pravdy, nasadili by ste si ich a videli by ste jasnú pravdu. Tieto okuliare si vieme aj vycibriť. Vzdelávaním, získavaním poznania, zvolávaním Božej pomoci, vierou, informovanosťou, cibrením pokory, citom pre situáciu, vlastnou morálkou a zásadovosťou, vlastnými chybami. 

Pravda oslobodzuje. Aj pravda o sebe samom. Najmä pravda o sebe samom.